WTCR – Konečne to pravé orechové aj u nás

Táto motoristická sezóna vyzerala na SLOVAKIA RING-u spočiatku, jemne povedané, nevýrazne, teda oproti iným, hojnejším rokom. Keď som si na jar pozeral kalendár podujatí, chýbal mi tam event so silným medzinárodným renomé. Ale ako sa hovorí a na Slovensku to máme špeciálne v génoch – nešťastie iného je často pre nás šťastím.

Pôvodne mal WTCR – FIA Svetový pohár cestovných automobilov v kalendári Argentínu, lenže tam sa objavili problémy a bolo treba rýchlo hľadať náhradu. Tá sa našla na našom okruhu, kde už predchodca tohto pohára WTCC (WTCR vzniklo zlúčením WTCC a TCR) úspešne pôsobil. A pohár WTCR je presne ten event, ktorý mi tu chýbal. A keď motoristický sviatok, tak poriadny. V dňoch 13. až 15. júla sa na jednom mieste stretli spomínané WTCR, FIA ETRC Majstrovstvá Európy ťahačov, Kia Platinum cup a FIA Swift Cup Europe.

V mojich časových silách nebolo sa zúčastniť kompletne všetkého, ale stanovil som si priority. Ako okruhový nadšenec si samotný závod WTCR nemôžem nechať ujsť. Tobôž, keď tam mám svoje želiezka v ohni. V akcii som chcel vidieť nášho špičkového pretekára Maťa Homolu (Peugeot 308), rovnako držím palce matadorovi okruhovej scény Gabrielemu Tarquinimu (Hyundai i30N) a Norbimu Micheliszovi (Hyundai i30N) od našich južných susedov. A z patriotických dôvodov aj Andymu Studeničovi (Volkswagen Golf), ktorý štartoval na divokú kartu.

Napriek enormnej snahe sa mi podarilo dostať na miesto činu až v posledný deň, v nedeľu. Zaparkoval som klasicky na poli vedľa Malkia parku, napriek novinárskej akreditácii mi nenapadlo si rezervovať media parking pred Hotelom Ring, kde bolo situované aj press centrum. To sa síce dalo aj priamo na mieste, ale absolvovať niekoľko stovák metrov naspäť k autu v plnej novinárskej poľnej sa mi nezdalo ako dobrý nápad. To som sa radšej ponáhľal do paddocku, nech som v epicentre diania čo najskôr.

Lenže harmonogram bol neúprosný, blížili sa preteky ťahačov, ku ktorým mám len taký klasický chlapský vzťah, že sú cool a veľké, samotný šampionát nesledujem. Ale to neznamená, že si ich nechcem pozrieť v akcii, čo pre novinára znamená, že budem priamo na trati pár metrov od monumentálnych kolosov. Stopol som si minibus, ktorý prevážal novinárov, ukázal som vodičovi mapu okruhu s konkrétnou zákrutou, kde ma má vysadiť. Narýchlo sa mi špekulovať nechcelo, zvolil som si zákrutu T6.

Zo športového hľadiska vám veľa toho nenapíšem, ale vidieť tieto kolosy v akcii naozaj stojí za to. Je to špecifický druh zábavy, jednoznačne príjemný. Driftujúca masa vážiaca 5 300 kilogramov, ktorá má motor s objemom 13 000 cm3 a disponuje maximálnym výkonom okolo 1 100 koní znamená – no znamená to veľkú srandu a hluk. Chtiac nechtiac, vo vzdialenosti pár metrov od tejto parády v plnej paľbe každému zdravému chlapovi stoja na tele všetky chlpy v pozore.

Tieto ťahače majú obmedzenú maximálku kvôli bezpečnosti na 160 km/h, najlepšie časy mali okolo 2:42. A práve preto WTCR mašinky, síce len 350-koňové sú trochu iná káva. Tam sú časy v tréningu aj 2:10 a to je už slušná nálož. Aby som tú nálož mohol sledovať, presunul som sa minibusom na zákrutu T10. Možno ju poznáte ako technickú pasáž medzi tretím a štvrtým horizontom. Sľuboval som si od nej trochu pomalšie prejazdy, aby som stíhal aj čo to pofotiť.

Popravde, tieto špeciály s gripom na rozdávanie aj túto pasáž dávali v slušnej kadencii. Z pohľadu harmonogramu pretekov toto bol posledný tretí závod, teda som poznal výsledky z predchádzajúceho dňa. Maťo bojoval s nesprávnym nastavením vozidla a k fantastickému víťazstvu z Portugalska sa tentoraz ani len nepriblížil. 14. a 17. miesto ho dozaista neuspokojili. Na druhej strane, môj obľúbený Gabriele to dal na pána, 3. a 1. miesto znamenali, že ešte chvíľku pobudne na čele celkového poradia, ja osobne dúfam, že až do konca.

Tretí pretek začal veľmi akčne, hneď na začiatku začali traťoví komisári vedľa mňa mávať žltými vlajkami. Že vraj búračka v tretej zákrute, ktorá preriedila účastníkov. A naozaj, zrazu som nikde nevidel napríklad môjho Tarquiniho. Ale za to som videl Norbiho na čele pretekov, ktoré nakoniec aj vyhral. Maťovi, žiaľ, ani tento pretek nevyšiel, skončil pred Andym na 12. mieste. Len pre zaujímavosť, jazdci na divokú kartu majú schválne ťažšie vozidlá, aby príliš nemiešali poradím. Toto sa týkalo aj Petra Fulína (Cupra Leon).

Napriek červenej vlajke, ktorá znamenala koniec pretekov som ešte chvíľku ostal na trati, lebo som vedel, že jedno-dve autá s technickými poruchami ešte nedošli do cieľa. Táto fantastická myšlienka zapríčinila to, že namiesto luxusného odvozu minibusom som si odkráčal do paddocku po vlastných. Keďže sa po trati nedá behať mirnix-dirnix, tak som musel ísť po oficiálnej trase. Zo zákruty T10 som sa cez dva tunely dostal pred prírodné tribúny a potom po okraji okruhu až k hlavnej budove. Pár kilometrov pekne na slniečku ma síce nezabilo, ale ani nepotešilo.

Vďaka tejto hiking vložke som nestihol vyhlasovanie víťazov. Takmer ani autogramiádu. Takmer preto, lebo som síce prišiel až po funuse, jazdci sa už začali presúvať, ale po chvíľke debaty s drsným SBS-károm ma vďaka PRESS veste pustil za nimi. Odchytil som Norbiho, že nech mi prepáči, že som ho prepadol, ale jeden podpis by mi mohol dať. Veru aj dal, takže misia bola splnená. Aj keď nie celkom. Ešte som synovi kúpil v blízkom stánku Bburago model formulky Ferrari. Junior má rád autá a takéto suveníry ho vždy potešia. Ja som svoje potešenie dnes už mal, tak treba dopriať aj ostatným.

Dodatočne som zistil, že daný víkend strávilo na SLOVAKIA RING-u približne 32 000 tisíc návštevníkov. Držím palce organizátorom, nech spravia z tejto náhody pravidelne sa opakujúcu udalosť. WTCR mám rád, síce aj Eurosport (vlastní vysielacie práva a prináša live prenosy) mám naladený, ale naživo je to predsa len intenzívnejšie. A dokonca mi táto udalosť pomáha dodržiavať môj fitness program, ktorý, nebudem vám klamať, statočne zanedbávam. Vidíme sa o rok, Gabriele, Maťo a Norbi (fingers crossed)!

Mohlo by sa vám páčiť