Motoristi, ktorí navštívili posvätnú trať v pohorí Eifel, sa delia na dve skupiny. Tá prvá sa hneď po príchode domov zaprisahá, že sa tam vráti. Druhá si určí obratom aj termín, že kedy. Viete, cesta domov trvá niečo cez desať hodín. To je veľká porcia márnivého času, ktorý treba nejak vyplniť. Napríklad prezeraním rozpisu jázd v kalendári. Takto nejak sme dopadli aj my, keď sme sa v júni vracali späť. Rovnako aj teraz (v auguste) už priamo v aute padlo rozhodnutie, že sa vrátime aj v septembri. Dokonca aj tento report vzniká v koženom pohodlí na zadnej sedačke Range Roveru, niekde za Frankfurtom.
Osvedčil sa nám model s príchodom do Adenau (milé mestečko neďaleko okruhu) v piatok tesne po obede. Daný deň jazdy začínali 17:15 a končili 19:30. V našom itinerári sme toto krátke časové okno chceli využiť na otestovanie vozu Subaru WRX STI (upravený na 380 koní), ktoré sa dopravilo komfortne na vleku. Tento brilantný nápad sa ukázal ako kľúčový prvok, od ktorého sa začali diať zaujímavé veci.
Pípnutie na kiosku kartičkou zdvihlo rampu, za ktorou nás čakal malý kužeľový slalom, ktorý má zabrzdiť premotivovaných borcov, ako test ich trpezlivosti. V zápätí vodič a majiteľ v jednej osobe Zdenda prehodil rýchlosť pri vytočenej dvojke na trojku a onedlho nám v sekcii Swedenkreuz svietila na rýchlomeri rýchlosť slušne cez 200 km/h, podobný scenár sa zopakoval aj na Fuchsröhre. Popredbiehal sa nejaký plebs, a ja ako spolujazdec som mal za úlohu latentne sledovať zozadu prichádzajúce autá a celkovo premávku, ale veľa práce som v tejto oblasti nemal.
Zavesili sme sa na nejaké rýchlejšie BMW, ktoré sme predbehli a približne v tretej štvrtine trate Zdenda relatívne kľudným hlasom zahlásil, že auto nebrzdí. Kľudný hlas som to vyhodnotil ako trápny nevtipný pokus o vystresovanie spolujazdca, ktorý som odignoroval. Stále sme išli slušnú paľbu, len zrazu Zdenda pustil BMW pred seba. Pozrel som sa naň ho a on zopakoval, mám brzdný pedál na podlahe a nebrzdí to! Okej, tu som už začal byť v strese. Nasledujúce desiatky sekúnd boli veľmi zaujímavé, ale v zásade sme zistili, že jazdiť sa dá aj bez bŕzd, len zopár šedivých vlasov, do už aj tak hojného počtu, mi pribudlo.
Najkritickejšou operáciou bolo brzdenie ručnou brzdou do kólony, ktorá sa utvorila pri výstupe z trate. Brzdili sme ručnou brzdou, očami, rukami, nohami, v spirituálnom spojení so všetkými Bohmi, ktorých poznáme. Loki je môj obľúbený. Na parkovisku sme otvorili kapotu, všimli sme si hladinu brzdovej kvapaliny podivne vysoko až po hrdlo nádržky. Zapojili sme do hry aj vodiča sústavy Range Rover – vlek (na túto kombináciu už treba vyšší stupeň vodičského oprávnenia) Jiřího, ktorý zároveň plní úlohu hlavného mechanického poradcu. Symptómy nasvedčovali prehriatie brzdovej kvapaliny.
Plán, ktorý sme vymysleli, niesol známky vysokej naivity. Kúpiť brzdovú kvapalinu na pumpe, vymeniť ju na ulici a zajtra veselo pokračovať. Obyčajná kvapalina je… obyčajná, takže tento plán mal svoje trhliny. V pohodlí apartmánu sme využili sociálnu silu internetu a na špecializovanom fóre som vykonštruoval vtipnou angličtinou žiadosť o pomoc. Od toho momentu mi mobilné zariadenie neprestalo pípať. Sila komunity sa ukázala vo svojom najlepšom svetle.
V sobotu ráno o deviatej sme už stáli poslušne nastúpení pred veľmi pohodovým prevádzkovateľom RingToys Garage, ktorého prízvuk prezradil, že pôvodne pochádza z Ostrovov. Veľmi konštruktívne nám vysvetlil a ukázal na prístroji, že naša vtipná tekutina obsahuje neuveriteľné množstvo vody, čo je zložka, ktorú tam nechcete mať. Vytiahol tri pollitrové krabičky Motul RB660, nalial ich do nádržky prístroja, ktorý vytláčal tú odpornú starú a nahrádzal ju novou.
Popri tom sme absolvovali školenie ohľadom bŕzd, ohľadom Nürburgringu a ohľadom počasia, ktoré nebolo od rána príjemne. Jemne mrholilo a miestami sadala hustá hmla. Náš nový kamarát Richard nám prezradil, že aktuálne je trať podmienečne zatvorená do 11:30, takže máme času habadej. Tento čas sme plnotučne využili na to, aby sme konverzovali o autách, Richard nám ukázal svoje vlastné EVO VI, takže sme narazili na fanúšika rally legiend. Rovnako jeho padawan, ktorého nemecké meno ani len netuším, nám ukázal, že vlastní Subaru Imprezu GT, teda rovnaký model, aký sme kedysi mali ja i Zdenda. Zapojil zvuk z mobilu na silný reproduktor v garáži a zrazu sa okolím namiesto hudby ozývalo drsné burácanie plochého štvorvalca.
Hmla odmietala ustupovať a každú polhodinu upravovali hodnotu času, dokedy má trvať uzávera trate kvôli nehostinnému počasiu. Sŕkali sme už x-tú kávu na terase podniku Devil’s Dinner, ktorý je situovaný tak, že jeho návštevníci majú výhľad na samotnú trať, vstupnú rampu a na VIP parkovisko s nadupanými kárami. A žiaľ, aj na veľkoplošnú obrazovku, ktorá o 15:30 zahlásila najhoršiu možnú správu, že sa trať otvorí až zajtra. Predstavte si scenár, že ste prišli výhradne na celodenné sobotné jazdenie a tento sen sa vám rozplynul na čiastočky a ste bez jazdenia. Slušná nočná mora.
Boli by sme aj smutní, zdecimovaní a depresívni, keby sme si nespomenuli, že cestou sem sme videli billboard s reklamou na preteky Deutsche Tourenwagen Masters, známejšie pod magickou skratkou DTM, ktoré sa diali práve v tomto čase na vedľajšom okruhu Nürburgring Grand Prix (oni sú v skutočnosti prepojené). Takže asi tušíte, akú medicínu sme aplikovali na naše psychické boľačky. Liečili sme sa zvukom burácajúcich mašín ako Audi R8 LMS Evo II, BMW M4 GT3, Ferrari 488 GT3 Evo 2020, Lamborghini Huracán GT3 Evo, Mercedes-AMG GT3 Evo (mali sa tam motať aj nejaké kusy Porsche 911 GT3 R, ale asi vypadli pred našim príchodom). Pretek „Race 1“ priniesol peknú drámu, keď prišlo aj na príslovie, kde sa dvaja bijú, víťazí tretí.
Aj takéto kruté (DTM to trochu vylepšilo) vie byť Zelené peklo pre návštevníkov, avšak my sme mali v zálohe ešte nedeľu, ktorú sme si už chceli vyhradiť na odsun domov. Priority sú priority, takže hneď o 8:00, čo je čas otvorenia dráhy, stál pred rampou Zdenda a aktuálny kopilot Jiří. Plán bol taký, že všetky tímové úlohy si navzájom vyrotujeme, aby sme boli kolektívne šťastní. Po piatkovom zážitku s brzdami som nebol úplne pripravený si hneď sadnúť to tej japonskej mrchy. Zdalo sa mi rozumnejšie počkať si report, či je všetko v poriadku.
Report bol napokon plný superlatívov, takže ochotne som zasadol do športových sedadiel Recaro a prebral k životu hlučný nástroj na generovanie mužskej radosti. Rampa, povinný slalom a zatlačenie do sedačky odštartovalo súvislý príval adrenalínu, ktorý trval necelých 21 kilometrov. Po zistení, že pri 3000 otáčkach má STI-čko relatívne veľkú turbodieru som si udržiaval vyššie otáčky. Mechanické zvuky diferenciálu, odfukovanie blow off ventilu a symfónia zo štyroch koncoviek výfuku boli zážitkom, ktorým to len všetko začalo. Superistota pohonu všetkých kolies spolu s lepivými pneumatikami Advan A052 boli druhým dejstvom, ktoré vytvorili dokonalé majstrovské dielo. Limitujúcim faktorom a to väčším, ako som si na začiatku pripúšťal, bola moja neznalosť trate. Niečo som išiel na „oči“, niečo na rady skúsenejšieho navigátora Zdendu, ale pocit zo seba som teda valný nemal. Boli momenty, keď som bol konečne schopný prečítať správne zákrutu a trafiť jej apex a následne sa nechať vyniesť dokonalým gripom na plný plyn, tento pocit bol v zmysle známej reklamy na MasterCard – na nezaplatenie.
Ďalšie kolo patrilo Zdendovi, s Jiřím sme si zatiaľ dali kávu už v spomínanom Devil’s Dinner, nech si Zdenda pojazdí aj sám a následné kolo bude patriť podľa plánu Jiřímu. Keď sa vrátili Outlander i Opel Combo, teda naozaj pomalé autá, ktoré štartovali spolu so Zdendom, začali sme šípiť nejakú kulehu. Po dosť dlhom čakaní som zazrel Subaru pri plote so sprievodným tmavým dymom. Našťastie, či teda nanešťastie, lebo nikomu neprajeme nič zlé, sa vznietil motorový priestor Roveru 75, ktorý stál pred STIčkom, lenže spoza plota ho nebolo najskôr vidieť. No aj tak asi niečo nebolo v poriadku.
Problémovým prvkom bol tentoraz posilňovač riadenia, ktorý v týchto typoch odchádza z času na čas. Keďže striedavo fungoval, striedavo nie, primárne sa zákerne deaktivoval počas pílenia zákrut. Vyhodnotili sme, že nebudeme nič riskovať, vyberieme sa domov. Po pár minútach, čo sme boli na ceste, začali chodiť na mobil informácie, že na Nürburgringu sa koná masová policajná akcia s cieľom odhaliť nepovolené úpravy na autách. Čo vám budem hovoriť, je to tutovka, odhalia ich vždy kvantá. Jeden príbeh za všetky, chlapíkovi z Belgicka namerali zvýšenú hlučnosť, odtiahli mu auto, musel zaplatiť 700 EUR a o týždeň si môže prísť po znalecký posudok, ktorý, že vraj, bude stáť 1000 EUR. Proste toto je Zelené peklo. Má svoje nádherné stránky, ale i tienisté, buď hapruje technika, predsa len 21 kilometrov drviť auto do nemoty, to nie je len tak, alebo počasie si vyberie svoj zlý deň, prípadne si nudnú nedeľu chcú spestriť policajti. Nevadí, prídeme zas!
