Po dvoch návštevách Nordschleife nastal čas poňať záležitosť na tretí pokus serióznejšie. “Tenkrát poprvé” sme si s bandou požičali od Apex Rental upravenú zadokolku BMW 218 (https://revrats.sk/zeleny-raj/). Druhá návšteva už bola drsnejšia, absolvovali sme kolá na ostrom Subaru (https://revrats.sk/trouble-in-paradise/). Lenže tieto dve návštevy mali jeden spoločný menovateľ, autá neboli moje vlastné, takže štýl jazdy sa prispôsobil komplexným rizikám a paranojám. Niežeby sa nešlo naostro, to sa išlo, ale stále to nebolo ono. Preto som sa nesmierne tešil na návštevu Zeleného pekla s redakčnou Mazdou RX-8, na ktorej mám odjazdené už kde-čo. Len tento rok to boli trackday-e na Pannonia Ringu a 2x Slovakia Ringu.
Je predsa len rozdiel, ak človek jazdí s niečím, čo už má v rukách, ako keď je v roli pokusného králika na novom aute. Lenže… predstava terigať sa s wankelom dvakrát 1000 kilometrov po nudnej diaľnici bola prudko hrozivá. Preto nastúpil plán “B”, a to luxusný odvoz na vleku. Tento nápad cestu neskrátil, ale rozhodne pridal na psychickej pohode.
Ubytovali sme sa v mäsiarstve Jonas v útulnej dedinke Döttingen. Nie je to výjav z B-čkového hororu, ale holý fakt. Mäsiar mal popri svojom primárnom zameraní aj bokovku, prenajímal apartmány. Spočiatku nám bolo čudné, že sme na celej ulici nestretli počas nášho pobytu ani živú dušu, ale klobásky mal dobré, tak sme sa nepýtali na detaily. Žarty bokom, ubytovanie to bolo skvelé a hlavne veľmi blízko vstupu na okruh.
Časovo sme to poňali nasledovne. Vo štvrtok večer sme sa pustili na cestu, v piatok doobeda sme dorazili na miesto. Odchod sme mali naplánovaný na nedeľu poobede, ale nečakané záplavy zablokovali prístupové cesty a donútili nás čakať niekoľko hodín. Suma sumárum, domov som dorazil v pondelok na obed. Lenže späť k piatku. Prvé jazdy začínali o 17:30, počasie vyzeralo kadejak, tak som si kúpil preventívne iba dve jazdy. Počas pracovného dňa tam nie je veľký pretlak, takže som nenarazil na žiadne komplikácie. Odkrúžil som si prvé dve kolá, podľa skúseností z predošlých návštev nie je rozumné si dávať jazdy po jednom, lebo počas prvého kola sa človek “znovu” zoznámi s traťou a druhé už je možné ísť uvoľnenejšie.
Moja Mazda a kamošove Subaru, známe z predošlej návštevy, si to odkrúžili bez problémov, ale ďalší parťák s Peugeotom 206 v “custom” úprave RC počas prvého kola narazil na dážď, takže to bolo také jalové. Dážď prináša okrem straty gripu aj výrazne zvýšenú frekvenciu nehôd na trati a žltých vlajok. Po pár hodinách spánku a náročnej ceste boli dve kolá z mojej strany tak akurát.
Sobota ukázala, aké vie byť peklo pekelné. Znie to neuveriteľne, ale celý deň sme číhali na ten správny moment, kedy vyraziť na trať, ale buď búračka alebo dážď túto snahu sabotovali. Prvý víkendový deň priniesol so sebou kvantum rôznorodých áut a šoférov, spolu s premenlivým počasím to nezapasovalo do seba. Nemali sme chuť stáť buď uprostred nejakej kolóny pred búračkou, alebo vláčikovať počas častých žltých vlajok, prípadne sa člnkovať na vode. Nehovoriac o tom, že búračka naživo je vždy rana na psychiku.
Podľa jedného lokálneho odťahovkára sa na Nordschleife stane v priemere za jeden deň približne 20 nehôd. To sa nepáči miestnym, ktorým je ľúto tých nešťastných vlastníkov rozbitých áut a už vraj rozbiehajú iniciatívu na zákaz tzv. turistických jázd kvôli bezpečnosti. Milí to ľudia. Podobne ako naši politici, ktorí sa starajú do sexuálneho života občanov.
Nedeľa sa však rozbehla úplne inak. Privítalo nás slnko, nakopli sme mašinky a odkrúžili 4 kolá, kým sa to celé… nepokazilo. Zase dážď a hlavne záplavy, ktoré posunuli náš plánovaný odchod. Nevadí, máme zážitky a tie sa rátajú. Na druhej strane, celkový súčet 6-tich kôl pre 19 ročný wankel nie je vôbec zlou bilanciou. Nebyť vrtochov počasia, tento počet by výrazne narástol.
Starenka si to ale užila dosýta. Delikátna ovládateľnosť Mazdy sa tu prejavila v plnej kráse, isto, v prudkých stúpaniach chýbala väčšia sila, ale tragické to vôbec nebolo. V technických pasážach sa držala pokynov vodiča ako poslušný labrador, nezažili sme žiadny kritický moment, ktorý Angličania, ktorých tam aj teraz bolo hojne, označujú ako “code brown” – teda hnedé trenky.
Čo to sme aj spolu popredbiehali, počty zárezov na pomyselnej pažbe pribudli po zdolaní opatrných Mini Cooper-ov S a Abarthov, ale padol napríklad i Mustang V8 5.0. Lenže toto nie je pretek, takže tento faktor je bezpredmentný, no pri druhom pive je ho možné vytiahnuť ako silácku historku. Misia velila si dobre zajazdiť, ostať v jednom celku ako karosársky, tak i motoricky. Toto bolo splnené na jednotku s hviezdičkou, takže v našom tábore zavládla spokojnosť, lebo tieto prvky sa aplikovali aj na ostatnú posádku.
Zase raz nám táto magická trať v pohorí Eifel ukázala svoju odvrátenú stránku, ale i tú fantastickú. A presne kvôli nej tam chodíme. Je to Mekka motorizmu, tu na demokratickú diskusiu ani nie je priestor. Celkovo sa aj tieto reportíky píšu kostrbato, lebo podať tie vnemy, ktoré sme prežívali naživo, je v písanej forme nemožné. Skôr sa snažíme osobne každého prehovoriť, aby sa tam vybral a skúsil si to na vlastnej koži. Na počudovanie, z rôznych diskusií s kolegami máme dojem, že aj v novinárskej obci vládne určitý rešpekt, alebo aj strach z fyzickej návštevy “pekla”. Pri tom, ako stále opakujeme, pokiaľ ego človek nechá doma a je šoférsky primerane zručný, je to bezpečný zážitok, ktorý ale rozhodne stojí za to malilinké riziko, ktoré je prítomné aj na každom bežnom okruhu.
