Tri dni, sedem priesmykov a jedno mestské auto

Alebo aj – ako som vyrazil sám na poznávací výlet po talianskych Dolomitoch. Ale nepredbiehajme zbytočne. Celá idea výletu sa mi v hlave formovala už dlhšiu dobu a skoré leto mi prišlo ako ideálny čas vyraziť do hôr. Predsalen, jún sľubuje príjemné vonkajšie teploty, hory zasa poskytnú ako-také schladenie a ideálnu teplotu vzduchu pre motor. Tak som začal plánovať. Facebooková udalosť najprv sľubovala značnú účasť a záujem potenciálnych spolujazdcov, avšak opak sa stal pravdou. Dôvody sú rôzne, ale sme predsa dospelí – kto nechce, nemusí ísť. A tak som sa rozhodol ísť sám. Obyčajne nemám problém so sebou vydržať tri dni a auto má USB-čko – to keby sa mi náhodou zunoval zvuk motora pri diaľničnom presune.

Termín odchodu sa blížil a ja som netrpezlivo vyzeral dlhodobé predpovede počasia. Môj iPhone ma strašil búrkovými obláčikmi – ako na Grossglockneri, tak aj na Dolomitoch. Riziko zlého počasia som nechcel riskovať a tak som sa jednoducho zodvihol o pár dní skôr. Prebookoval som si ubytovanie a v druhý júnový piatok som dvihol kotvy.

Pred odchodom ma však čakala ešte povinná prehliadka. Kanister – check, liter oleja – check, voda do ostrekovačov – check, liter destilky – check, hever, kľúč a plnohodnotná rezerva – check, check, check. Rukavice… Sakra, zabudol som na rukavice. Check… Môžem teda pokojne vyraziť.

Šesťsto diaľničných kilometrov ušlo raz-dva. Ešte pred Viedňou ma postrašil jeden statický radar nepríjemným červeným bliknutím, vďaka čomu som až po Grossglockner šiel prakticky predpisovo. Nechcel som si cestu zbytočne predražiť a ak som nechcel cestovať štýlom plyn-brzda-plyn s vykrútením krkom hľadajúc šedé kovové stĺpiky s optikou, ktorá vám neodpustí ani niekoľko km/h navyše, jednoducho iná možnosť nebola.

V skorých poobedňajších hodinách som dorazil pod legendárnu Hochalpenstrasse. Modla všetkých automobilových nadšencov, motorkárov, ale aj cyklistov či turistov, ktorých sú plné autobusy. Takmer 48-kilometrová hadiaca sa cesta, ktorá je z veľkej časti uzavretá a spoplatnená, však za to stojí. Je mojou láskou už od prvých pár metrov, ktoré som po nej prešiel ešte v roku 2014. Ma famózne výhľady, relatívne dobrý asfalt a zákruty, ktoré si vás omotajú okolo prstu. Grossglockner Hochalpenstrasse jednoducho treba zažiť. To, že som si nemohol vybrať lepší termín, som zistil už pri prvých vracákoch. Príjemných 20 stupňov a slnečné počasie prekonali účastníci Kitzbuheler Alpenrallye na historických športiakoch. Nevedel som oči spustiť z týchto kúskov a jednoducho som musel zastaviť, inak by to skončilo neslávne. Zopárkrát som sa totiž otáčal za Ferrari 308 či Mercedesom SL zo 60-tych rokov a tesne sa vyhol zrážke či zjazdu do rokliny. Kolóna superšportov z čias, kedy som ešte nebol ani len v pláne, si to výletným tempom šinula cez Hochalpenstrasse. Necelé dve hodiny som ich teda iba sledoval a fotil.

Podvečer som sa konečne ubytoval a keď sa kopec pomaly začal vyprázdňovať, nastal čas pre mňa a pár vyvolených, aby sme si týchto niekoľko desiatok kilometrov do sýtosti užili. Po takmer stopäťdesiatich ostrých kilometroch som usúdil, že je čas dať si večeru, spracovať fotky a vyspať sa. Výhodou ubytovania na kopci je to, že Hochalpenstrasse pre turistov otvárajú až ráno. Ak si privstanete, kopec patrí len vám (a možno dvom zásobovacím autám, ktoré ojedinele stretnete). Budíček 5:00 ma vyšvihol z postele a 5:15 som už sedel za volantom. Podľa iPhonu práve vychádzalo slnko, no to som žiaľ nemal možnosť vidieť. Krásne slnečné ráno, suchý asfalt a cinkanie kravských zvonov som mal možnosť na Grossglockneri zažiť iba raz, odvtedy mi počasie nedoprialo zopakovať si tento jedinečný zážitok. Nevadí, kým prišla mliečna hmla, ľadový dážď a silný vietor, ktorý schladil vrcholky kopcov na zimné štyri stupne, stihol som si necelú hodinku odjazdiť. Nasledovali raňajky a nepríjemné počasie ma neplánovane vyhnalo na Dolomity o čosi skôr. Chcel som si Grossglockner ešte užiť, avšak realita to naplánovala inak.

Stačil iba krátky zjazd do neďalekého Heiligenblutu a počasie sa oveľa zlepšilo. Vykuklo slniečko a teplomer ukazoval príjemných 15 stupňov Celzia. Škoda, že iba v doline… Do obľúbeného talianskeho lyžiarskeho strediska Cortina d’Ampezzo, ktoré sa nachádza v údolí Dolomitov, to bola necelá hodinka-a-pol cesty. Stošesťnásť kilometrov som zhltol bez zastavenia. Prvá stopka ma čakala tesne pred Dolomitmi – bolo treba dotankovať. Príjemných “euro dvadsať” za liter 95-ky či “euro tridsať” za 98-čku vystriedali cenovky rádovo drahšie. Tunajšia 98-čka stála cez 1,60 eura. Aj keď Taliansko z celého srdca milujem a je mi bližšie ako Slovensko, za tú cenu benzínu by som ich bil po hlave. Nevadí, môj Abarth má iba 35-litrovú nádrž, takže som veľký rozdiel pri plnej nádrži našťastie nepocítil. Tu som si však dotankoval pre istotu aj ďalších päť litrov do kanistra – predsalen, nikdy neviete, kde v horách vám môže dôjsť benzín. Obzvlášť pri takto malej nádrži.

V sekunde, kedy som skutočne vkročil pod Dolomity, som zabudol na magickú Hochalpenstrasse. Prešiel som si už aj povestné Stelvio či rumunskú modlu Transfagarasan, ale toto bolo to najkrajšie čo som kedy videl.

Opúšťam Cortinu smerom na Falzarego a začínam výjazd na šesticu priesmykov, ktoré som si vytýčil ako cieľ druhého dňa. Po ceste míňam svoj malý hotelík, ktorý zíva prázdnotou. V tej chvíli mi preblyslo hlavou všeličo a dúfal som, že pri cenovke 30 eur na noc to nebude jeden z tých opustených stuchnutých mikrohotelov, ktorý v lete viac nefunguje ako funguje. Nechcel som si kaziť dojem z hôr a tak som aj s batožinou pokračoval drať gumy.

Od Falzarega som si veľa sľuboval. Všade som čítal, že je to fantastický priesmyk, ale po tom, čo som ho prešiel asi štyri- či päťkrát, to bolo pre mňa skôr utrpenie. Dlhé rovinky striedali úzke vracáky s rozbitým asfaltom. Po dlhočiznom a prevažne nudnom stúpaní sa konečne dostávam na vrch. Tu ma čaká priemerný výhľad na inak krásne Dolomity, jeden malý penziónik s barom a obchodíkom so suvenýrmi. Nič špeciálne a tak po krátkej pauze pokračujem smer Pordoi. Práve tu natáčal Jeremy Clarkson krásne video s ešte krajšou Alfa Romeo Disco Volante v časoch, kedy sa pomaly blížil jeho koniec v Top Gear. Pordoi je fantastický prejazd, ktorého dojem mi pokazili iba drzí talianski policajti a kopec pomalých českých motorkárov. Vrchol Passo Pordoi je krásny a zjazd smerom na priesmyk Sella je parádne kľukatý a prehľadný. Práve tu som sa po nešťastnom Falzaregu konečne mohol vyblbnúť. V tomto čase som upútal pozornosť prvých lokálnych Abarthistov, ktorí na mňa priateľsky blikli, zakývali a pridali sa k mojej jazde. Trojica hlučných krpcov si to spoločne šinula až na Sellu, kde sme sa rozdelili. Sella je krátky priesmyk s jedným malým posedením na vrchole, avšak ešte krajším výhľadom na okolité hory. Dlhšie som sa tu však nezdržiaval, bol som ešte len na pol ceste a hodiny už ukazovali tri poobede. Cestou dolu som si sľúbil obed v najbližšej reštaurácii. Tá ma čakala na vrchole Gardena passu a stála za každé euro. Výhľad z terasy do doliny bol majestátny. Z ponuky vyhrala klasika – rezeň s hranolkami, pri ktorom som sa kochal nielen okolím, ale aj malými skupinkami superšportov, ktoré Gardenou občas prechádzali. Práve tento priesmyk hodnotím s odstupom času ako najlepší, keďže tu Taliani nedávno vyliali úplne nový hladučký asfalt na tie najkľukatejšie cesty široko-ďaleko. Dokonalý zážitok umocnili ďalšie Abarthy, s ktorými som si kopec švihol zopár krát hore a dolu.

Prechodom cez Falzarego, Pordoi, Sella a Gardena som uzavrel malý okruh cez Dolomity a dostal sa opäť na štart. Z Falzarega sa dá dostať ešte na dva priesmyky, ktoré som zaradil do svojho sobotného výberu. Valparola je krátky prechod s niekoľkými vracákmi a skvelou výhliadkou do doliny. Stačili však tri-štyri minúty a bol som na bežnej ceste do doliny. Šiel som teda vyskúšať Passo di Giau, ktorého štart sa nachádzal neďaleko môjho hotela. Prechod cez Giau dal celým Dolomitom krásnu bodku za jazdeckým dňom. Nebol veľmi akčný a rýchly, ale získal si ma poobedným, slnkom zaliatym otvoreným priestorom a majestátnymi vrchmi, ktoré ho lemujú. Abarth som už netlačil na maximum, skôr som šiel jemným výklusom a kochal sa. Bol už čas na večeru a ubytovanie.

Medzičasom sa v mojom hotelíku, z ktorého som mal prv des, nazbieralo celkom slušné množstvo áut. Nakoniec aj izba stála za to, takisto kuchyňa, ktorá pripravila skvelú typickú taliansku pizzu. Pozrel som na hodinky, ktoré ukazovali niečo okolo siedmej, pričom v Dolomitoch nastala úplná tma niekde okolo desiatej hodiny večera. V nádrži ostalo ešte tak 15 litrov, z ktorých desať som sa rozhodol vyjazdiť v zlatej hodinke. Za obeť padlo ešte raz Falzarego, Pordoi a Valparola.

Rezerva v nádrži a prázdny kanister mi nedovolil vychutnať si ranný východ slnka tak, ako som to pôvodne plánoval. Koniec koncov, viac než 18 hodín v aute za uplynulé dva dni si tiež vypýtali svoju daň. Ranný budík som jednoducho odignoroval a prespal. Zobudila ma až vôňa chystaných raňajok, ktorá ma doslova vzpružila. Nedeľa, deň tretí, patrila oddychu. Dolomity som opustil za padajúcej rannej hmly, vykúkajúceho slnka a pomaly som sa vybral do 160 kilometrov vzdialeného Jesola. Tridsaťtri stupňov, pláž a more bola vidina zaslúženého oddychu. Práve tu som strávil celý svoj deň wellnesom po dvoch nabitých dňoch strávených prevažne v sede. Výlet som zakončil v pondelok, monotónnou osemhodinovou diaľničnou jazdou domov.

Keď sa garáž konečne zavrela a ja som otočil kľúčikom do polohy nula, nastalo krátke vyhodnotenie výletu. Boli to tri perfektné dni, za ktoré som prešiel sedem fantastických horských ciest, mnoho zaujímavých okresiek a spálil desiatky litrov benzínu. Palubný počítač to vyhodnotil na 26 hodín strávených jazdou, 1 995 kilometrov a priemernú spotrebu 7,4 l/100 km.

Mohlo by sa vám páčiť