Na tempomate mám nastavenú, povedzme, že primeranú rýchlosť a na poloprázdnej diaľnici mi cesta ubieha vcelku dobre. Zatiaľ čo ja sa z nudy lúskam cez zákutia komplexného infotainmentu, auto sa pekne drží medzi čiarami a v prípade, že sa mi nejaký nepozorný chmuľo na poslednú chvíľu vopchá do cesty, tak jemne spomalí. Popri tom všetkom si vychutnávam asi zatiaľ najlepšiu auto-masáž v mojom živote a totálnu akustickú izoláciu od okolitého sveta. V tom mi to došlo. Ja toho nového Touarega vlastne ani nešoférujem.
Dva dni po mojom precitnutí z autonómnej reality si hneď po raňajkách obujem svoje obľúbené gumáky a idem si s tým, vonku zaparkovaným elegánom, pekne krásne podebatiť. A o čom? O tom, ako je to vlastne s tým (ne)šoférovaním. Navrhol som mu, že sa pôjdeme spolu pozrieť na čiaru. Mlčky tam ďalej stál a na základe ľudového porekadla “kto mlčí, ten svedčí” som usúdil, že s tým nemá problém. Čo som mu však zabudol povedať je, že bude jazdiť po nespevnených cestách najvýchodnejšieho kúta nášho Slovenska, na ktorých sú mu jeho všetky asistenčné autonómne pomôcky zhola na nič.
A akú čiaru to vlastne myslím? Jedná sa o hranicu, ktorá nás delí od našich východných susedov a predstavuje pomyselný koniec ako takého verejného poriadku a slušného verejného života.
Poďme teda na to. Počasie mi, ako to už býva zvykom, celkom praje. Zopár dní nepršalo, takže by nemalo byť až toľko blata, ktoré by dalo zabrať čisto cestným papučkám od Pirelli, ktoré má Touareg momentálne obuté.
Za jednou malebnou dedinkou v Uličskej doline opustím komfort hlavnej cesty a odbočím prudko doprava. Krátky šotolinový zjazd ústí rovno do rieky a mne v tom momente nenapadne nič lepšie ako pridať poriadne plyn. Pre prítomné vtáčiky posedávajúce na okolitých stromoch sa Touareg stratil za vodnou stenou a ja sa s úsmevom od ucha k uchu vytešujem zo špliechajúcej vody ako malý chlapec. Z brodu vyletím cez menšiu húštinu rovno na veľkú lúku. Táto však ani zďaleka nevyzerá ako tie malebné fotografie, ktoré vygeneruje google pri zadaní hesla “Národný park Poloniny”. Vyzerala skôr ako anglický trávnik po celo víkendovom turnaji v rugby. Na svedomí to majú všade prítomné na zimu sa pripravujúce sa diviaky. Najväčšiemu Volkswagenu v ponuke to vôbec nevadí a sebaisto sa štverá hore rozoranou lúkou. Popri tom sa kymáca zo strany na stranu ako kyvadlo a ja cítim absenciu vzduchového pruženia. Nie že by bolo nutne potrebné, ale pomohlo by to všeobecnému komfortu na palube.
S ovládačom jazdných režimov stále v normálnom režime (rozumej šport) sa vytrepem až na malý kopec s pekným výhľadom na dolinu. Tu si dám menšiu kochaciu pauzu, spojenú s vypustením prebytočných telesných tekutín.
S vedomím, že doterajší úsek bol z pohľadu jazdy v teréne iba predjedlo, intuitívne volím na jazdnom voliči režimov off-road režim. Ten by mal magicky pretransformovať (pohon 4×4, prevodovku a motor) Touarega z diaľničného krížnika na nástroj na zdolávanie toho najťažšieho terénu.
Takto pripravený sa vkradnem do lesa, kde ma čaká zopár kilometrov na “cestách”, ktoré používajú iba srnky, vlci, samozrejme medvede a pilčíci dreva. Do hry sa dostáva aj príplatkový silnejší ochranný kryt spodku vozidla, nakoľko lesníci s traktormi vedia zanechať riadne hlboké brázdy. V takomto teréne sú rozhodujúcim faktorom pneumatiky, a ja opätovne ďakujem bohu počasia za jeho priazeň lebo obuté Pirelky sú v tomto teréne na hranici svojich možností. Touareg sa aj napriek tomu neohrozene zakráda lesom a jediné na čo musím dávať pozor ja, sú trčiace konáre a nájazdové uhly. V prípade potreby pohon 4×4 okamžite posiela krútiaci moment na koleso s najmenšou trakciou a v spojení so silným motorom vytiahnu auto aj z tých najťažších situácii, do ktorých sa dostávam. Stodeväťdesiat výškových metrov v teréne mi zabralo skoro hodinku a musím vám povedať, že v niektorých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Touareg ma ale podržal a po lesnom trápení ma privítal výhľad z Holice.
Tu sa náročný terén zmenil na trávnaté lúky a naftový trojlitrový šesťvalec sa môže konečne nadýchnuť z plných pľúc. Po relatívne rovnom povrchu idem bomby, až dokedy sa nedostanem na starú cestu vedúcu do Ruskej Volovej. Tu chtiac-nechtiac treba spomaliť, lebo cesta je na zopár miestach zosunutá a nedostatok opatrnosti môže mať aj fatálne následky.
Konečne sa dostanem až k strážnej veži našich hraničiarov. Tá je súčasne aj cieľom mojej cesty. Je vzdialená od štátnej hranice s Ukrajinou niečo cez dvesto metrov a pre dnešok je to aj najbližší bod ako sa k “čiare” dostanem. Vystúpim a vychutnávam si pohľad na vzdialené kopce. Po chvíli hodím očkom na zablateného Touarega a pomyslím si: “Nebude to s tebou až také zlé.”
