TEST Suzuki Gitara 1,4 l BOOSTERJET MILD HYBRID 4WD – Stará dobrá pieseň
- Od Laco
Každý máme svoj obľúbený song, ktorého obľúbenosť po tisícom prehratí prudko klesá ku dnu. Podobne sa natíska otázka, či nám Suzuki Vitara po desiatich rokoch na trhu už nelezie tak trochu na nervy. Zistíme onedlho. Len tak pre zaujímavosť, je to náš piaty test Vitary, bude pre nás ťažké z nej niečo nové vymačkať, ale my sa nikdy nevzdávame.
Vizuálnu zmenu exteriéru preskočím rýchlo, nejaká kozmetika sa tam udiala, hlavne na prednej maske, ale je to stále ten istý, ľahko rozpoznateľný a priraditeľný model Suzuki. Už sme ho predsa toľkokrát počuli, teda vlastne videli, lebo na ceste je celkom tichý… . V interiéri nás privíta modernejší 9-palcový multifunkčný displej a veľa legislatívneho pípania, keďže nové vozy musia pípať na všetko, aj keď si ráno dáte kávu, pípaním vás upozorní, že sa blíži stolica… fuj.
Stolicu za vás nevyriešime, ale pípanie hej. Archaická tyčinka pri budíkoch stlačením vyvolá menu, v ktorom sa asistenti pri každom naštartovaní dajú vypnúť. Ako takto, ja mám aktuálne nostalgickú vlnu, zaobstaral som si aj 30 ročnú hraciu konzolu SEGA Mega Drive, kotúčový magnetofón a iné nezmysly dávnych dôb, takže som si aspoň osviežil spomienku na svoj Civic z roku 1999, ktorý mal tyčinku tiež. Skvelé, prečo nie. Za retro sa platia teraz veľké peniaze.
Test som sa rozhodol poňať neférovo, rodinná naftová automatová CX-5 papá v priemere 6,3l na 100 km. Dá to benzínové turbo (Suzuki je Allgrip, CX-5 je len predokolka) s manuálnou prevodovkou, ktoré naložíme doplna a budeme pelešiť po diaľnici čo to dá, za menej? Dnes je všetko nefér, tak môžu byť aj testovacie podmienky.
Cieľovou destináciou bol Liptovský Hrádok, zápchy boli ako smerom na Donovaly, tak i na Čertovicu, veľmi sme na výber nemali, museli sme sa pripraviť na čakanie. Diaľnica s adaptívnym tempomatom ubiehala komfortne, zákruty na R1-tke auto vyhodnocovalo ako drsné, pribrzdilo zo 130 na 120 a potom to zrovnalo. Teda nezrovnalo, lebo v tej chvíli zvíťazila moja noha a prebila softvér. Z pohľadu vozidla bol presun v poriadku, hádam sa niekto aj pohral so zvukovou izoláciou, diaľničný hluk v kabíne sa mi zdal subjektívne nižší ako kedysi. Základný batožinový priestor 362 litrov na trojdňový výlet pre štvorčlennú rodinu úplne postačí, kvôli juniorovi sme brali dokonca aj šerblík (ak bezpečnostný asistent zapípa, treba konať..)
Plán výletu bol jasný – ukázať rozmaznaným deťom, ako vyzerá jednoduchá túra Kvačianskou dolinou. Vypočuli sme si teda nevyhnutne náreky pred, počas a po. Aby sa Vitara necítila ako piate koleso u voza, tak som si s ňou vybehol na nejaký ten grúň mimo cesty, vďaka pohonu 4×4 žiarilo z pozície vodiča sebavedomie. Týrať testovačky hranične nie je mojou ochrannou známkou, takže toto bolo tak akurát.
Aby deti mali ďalší dôvod na mrnčanie, na druhý deň sme sa s nimi vybrali pešo (premáva tam aj lanovka) ku chodníku korunami stromov na Bachledke s rozhľadňou. Môžeme mať na tieto konštrukcie nejaký ekologicko-vizuálny názor, ale deti si tieto atrakcie v prírode proste užívajú – brali to ako odmenu za túru.
Musím povedať, že počas presunov Vitarou mi vôbec nešlo o spotrebu. Využíval som dynamiku turbo 1.4-ky (kódové označenie motora K14D), chcel som proste s plne naloženým autom prísť tam, kde bolo treba, bez zbytočných zdržaní. Auto sa hýbalo pružne, nemal som pocit, že by mi výkon pri bežných cestných procesoch chýbal. Naoko sa môže zdať, že si pripravujem pôdu pre výhovorku z porazeneckého výsledku nášho interného súboja. Opak je však pravdou. Vitara vyhrala. Jej spotreba na rodinnom výlete dosiahla 6,1l na 100 km (pripomínam, že CX-5 mala 6,3). Na štvorkolku, hnanú relatívne nedočkavým vodičom na diaľnici, s plnou posádkou, to nie je vôbec zlé. Takže túto pesničku zvládneme ešte nejaký ten čas počúvať. Vtáky na stromoch však čvirikali, že nová generácia Vitary sa už blíži.
