TEST Mazda 2 1.5 Skyactiv G90 – Pingpongová loptička

Malé vozidlá sú jazdne často výživnejšie ako tie väčšie, je to proste tak. Tieto cenovo dostupné kúsky sú obvykle konštrukčne jednoduchšie, menej izolované od externých podmienok, čo však znamená, že vodič musí viac vnímať – viac si to riadenie užije. Túto moju osobnú poučku si opakujem vždy po prvej jazde na takomto type vozidla. Pri krpcovi od Mazdy to bolo intenzívnejšie ako obvykle.

Toto autíčko (s dĺžkou 4060 mm zase až také malé nie je) má pri statickom pozorovaní postoj bojovej čivavy s komixovou hlavou žraloka. Predok je naozaj silný a dravý. Ako si tak nervózne stojí na tých malých 4 nožičkách (185/60 R16) mám dojem, že čaká iba na prejav slabosti koristi, aby ju utopilo v krvi. So zadkom je to horšie, ten je tak klasicky nudný, ako len na hatchback-u vie byť. Je to ten povestný chvostík na malom psíkovi. Po žralokovi ani stopy. Tento konkrétny model mal ale dopriatu veľkú dizajnovú záchranu vo forme prémiového laku Machine Gray, ktorý Dvojku zakryl závojom nevtieravej elegancie.

Vo vnútri je to príjemne prítulné, pokiaľ sa rozhodnú cestovať maximálne štyria ľudia. Na zadných sedadlách je miesta tak akurát, predsa len, rázvor 2 570 mm má svoje limity. Nás šoférov bude zaujímať viac predná časť. Prístrojová doska je prehľadná, osobne mi tam však chýbali farby, biele podsvietenie je až mrazivo minimalistické. Palubovka je síce tvrdá ako ego vládnych predstaviteľov, ale pohľad od nej odvracať nie je nutné, je dobre a dizajnovo čisto spracovaná. A kruhové výduchy klimatizácie sú sexy. Rovnako ako v minulej Šestke, tak aj tu sa centrálny infotainment ovláda primárne kruhovým ovládačom HMI, čo maximálne kvitujem.

Musím sa však posťažovať na pohonné ústrojenstvo, presnejšie na kombináciu motora a prevodovky. Začnem odzadu, samotné radenie päťstupňovej manuálnej prevodovky spĺňa očakávané Mazda štandardy. Je skvelo tuhé a presné, radosť s niečím takým radiť. Atmosféricky motor s objemom 1.5 l s maximálnym výkonom 90 koní (existujú aj varianty 75 a 115-koňové) by mal v zásade na tohto drobizga s pohotovostnou hmotnosťou 975 kg stačiť. Problémom je prevodovka s nehorázne dlhými prevodovými stupňami niekde na Mars a späť. Na druhom prevodom stupni si to môžete valiť takmer 110 km /h. Ale načo by ste to robili? Takéto malé motory so slabým krútiacim momentom potrebujú kratšie prevody, aby pôsobili dynamicky, to je stará dobrá sedliacka pravda.

Paradoxne, 115-koňová verzia (6-stupňová prevodovka), teda aby sme si rozumeli, aj keď je to zjavné, je silnejšia, tak má finálny prevod 4,388 oproti 3,619 a prvé dva stupne má zhodné, ostatné dokonca kratšie. To znamená, že tá verzia bude dynamickejšia nielen kvôli motoru, ale aj prevodovke. A výrazne. Určite sa niekto bude oháňať argumentom spotreby (na úkor dynamiky), ale tento úsporný motor robí priemerku 5,5 l / 100 km vo všetečnom režime, tak nech má 6, nech ľudovo povedané “nežerem”, ale pôjdem akčnejšie.

Za normálnych okolností by som toto v malom bežnom aute ani neriešil. Nanešťastie, či našťastie, toto sa dá preložiť obojako, ma táto Mazdička zaujala šoférskym prejavom. Ľahká hmotnosť je živou vodou na pozitívne jazdné vlastnosti, dobre naladený podvozok umožňuje zaujímavé hry s prenosom váhy a do všetkého je tu aj uspokojivá práca s riadiacou pákou. Jediné, čo mi tu chýba je trochu výbušnejší motor.

Ako dieťa som z nejakého dôvodu mal rád pingpongové loptičky. Nie samotnú hru, iba loptičky. Mal som ich zopár, rôznej farby. Púšťal som si ich zhora na rôzne povrchy, alebo som im vytváral rôzne pozemné dráhy a sledoval, akou ľahkosťou menia smer po kontaktoch s ostatnými materiálmi. Bolo to fascinujúce, v okamihu loptička skočila inde, potom zase inde, niekedy to bol aj problém sledovať. Tá ľahkosť ma vtedy dostala.

A práve táto Mazda 2 bola tým autom, ktoré mi svojím prirodzene ľahkým prejavom meniť smer vrátilo túto príjemnú spomienku, za čo jej ďakujem.  

Mohlo by sa vám páčiť