TEST Indian FTR 1200 – Nekultivovaný Divoch
- Od Michal B.
Indian je legenda. A nie len Winnetou, Tatanka či Geronimo. Aj oceľové tátoše typu motocykel značky Indian sú rovnakou legendou medzi motorkami. Kto nepozná, odporúčam film The World’s Fastest Indian (Anthony Hopkins). Zabavíte sa, naučíte sa niečo z histórie a spoznáte aspoň jedného svetoznámeho Indiana – legendu. Zvyšok z vás, ktorý Indiany pozná, určite zachytil model FTR 1200, ktorý som konečne mohol pojazdiť.
Asi nebudem klamať, keď poviem, že Indiany sú známe v drvivej väčšine ako choppre, bobbre, cruisre. Proste prďavé veľkoobjemové americké motorky, také čo robia obrovský rachot, keď dôjde motogang robiť bordel do malého amerického mestečka na stredozápade. A keď si taký Indian povie, že by rád spravil model, ktorý nie je ani jedno z vyššie uvedených, tak všetky ušká v komunite zbystria. Recept na úspech nechopprového Indiana je jednoduchý, postavia flat tracker, nechajú ho povyhrávať v USA čo sa dá, o pár rokov ho upravia, homologizujú a dajú do sveta pre bežných motorkárov. Ta dá – zrazu je tu motorka, ktorú si každý chce ošahať, každý sa chce povoziť.
Na prvé ošahanie je Indian FTR 1200 krásny stroj. Pre mňa, ako človeka, čo je nehynúcim fanúšikom naháčov, cafe-racerov a podobne stavaných motoriek, predstavuje Indian FTR creme de la creme aktuálnej scény. Verzia FTR 1200 S (race replica v krásnej červeno-bielo-čiernej) je úplný maznák, ale aj bežná, modrá verzia, ktorú som mal požičanú, je proste krásna.
Kruhové svetlo, vzpriamený posed, držiak značky na zadnej kyvke, masívne zvody, poriadny výfuk, ktorý ale nekazí celkovú estetiku línie mašiny. Minimalistické zrkadielka, špicatá riť, a je to. Nič viac netreba. Vlastne hej, dvojvalcový motor s objemom 1200 ccm, brzdy (ako sa patrí) Brembo a drsne vyzerajúce pneumatiky Dunlop, špeciálne vyrobené pre tento model motorky. Však sa pozrite na fotky, je to viac ako milión napísaných slov.
Aby som sa teda len nevzrušoval a nechválil estetiku, rovno sem šlahnem veci, čo mi vadia, nech uspokojím aj internetových vrtákov. Sú štyri. 1.) Nádrž. Chcel by som ju masívnejšiu s väčším objemom. 13 litrov je proste málo. 2.) Viečko nádrže. Pichnem kľúč, otočím, otvorím a veko mi zostane v ruke. V jednej ruke tanken pistole, v druhej veko a kukám ako kkt. Kvapky benzínu z veka mi tečú po nádrži a ja rozmýšľam, kam ho mám položiť, kedže motorka strechu nemá. Keby to bolo ako na 95% ostatných motorkách, bolo by to asi lepšie. 3.) Ovládač palubného počítača. Je tak ďaleko od pravého ukazováku, že musím pustiť plyn, posunúť ruku a až potom naň dočiahnem. Pritom rovnaké tlačidlo na diaľkové svetlo na ľavej ruke je bližšie a ergonomickejšie. 4.) Budík. Jeden veľký budík s ukazovateľom rýchlosti a na jeho spodku miniatúrny LCD ultraťažko čitateľný display s otáčkomerom, palubným počítačom, a ostatnými zbytočnosťami. Prijal by som radšej obrovský otáčkomer, a digitálny ukazovateľ rýchlosti. OK, dosť bolo blbostí, ideme chváliť, lebo Indian FTR 1200 je mega poprdeli mašina a ja ešte stále v duchu na nej jazdím.
Zvuk. každý, kto ma pozná alebo čítal aspoň dva moje články vie, že mám rád štvorvalcové ryžojedy. Ale sorry drahí japonci, to, čo vykúzli veľkoobjemový dvojvalec, je proste zvukgasmus, to žiadny výfuk nenahradí. Naštartuješ, zohreješ, vytočíš plyn, a to vám je rachot ako keď jebú hromy nad Rocky Mountains, čistá amerika.
Obratnosť. Motorka má 221 kg, čo pri dnešných naháňačkách hmotnosti vyzerá byť dosť. Taliani obrezávajú každé kilo (motorky im vraj aj tak neštartujú) a internetoví odborníci z pohodlia sedačky kritizujú: 221 kg? Ťažké. Odľahči to a potom sa budeme baviť (“za kolik máš Brno?”). Ja len všetkým jednu malú radu: Najprv pojazdi, potom rozprávaj. Indian FTR 1200 je pri jazde mega obratný, zatáča ako šantivý psík. Akurát tie pološtupľové pneumatiky s ostrou bočnou hranou moc nelákajú na prílišné klopenie.
Pneumatiky. Nie sú to ani poriadne cestné, ani enduro štupľové. Sú to také hybridy (kukni fotky!). Vraj namieru pripravené Dunlopy len pre tento stroj, držia aj na ceste, podporia aj v teréne. A že to teda tak aj naozaj je. Na ceste motorka pekne držala (okrem prechodov, kde mi už tradične šmýkalo riť, ked som bol pod plynom a v zákrute) a v jemnom teréne (Medené Hámre) som sa nebál ani šotoliny, trávnatých dier či väčších kameňov. Čiže gumy podržia na každom povrchu a ako bonus aj vyzerajú chlapsky.
Výkon. 1200-ka FTR-ka ťahá. Ťahá jak posratá raketa, plyn reaguje odspodu hneď, žiadne také, že vám dá zopár tisíc otáčok čas v nejakom “kultivovanom móde”. Proste vyrazí ako hladný Indián za bizónom a ťahá, ťahá a ťahá… Je si treba na to zvyknúť, mať upratanú hlavu a nerobiť kraviny, pretože tento nekultivovaný divoch sa stavia na zadné aj pri štvrtom / piatom stupni, napriek tomu, že to nie je žiadny superšport. Opäť počujem šušťať klávesnice rýchlosťou svetla: “Však to má len 120 koní, 221 kilo, jak že to ťahá…“ a opäť radím – choďte si ju vyskúšať, určite neoľutujete.
Univerzálnosť. Najprv som si myslel, že je to len taký vagabundko, new kid on the block, čo spraví veľa hluku, rozvíri prach, ale skutek utek. Že do terénu moc nebude, na ceste bude uhopkaný a celý nesvoj nestíhať normálnym cestným naháčom. Že bude fajn ho pojazdiť chvíľku, ale že po pol hodine budem chcieť už oddych pre moj zadok. Veľmi škaredo som sa mýlil. Indián FTR 1200 sedí na ceste ako riť na šerbli, má grip ako sviňa a rád sa nechá zatáčať. Na diaľnici si s prehľadom zapreteká s CL AMG (500 či 550 nemal som čas čítať písmenká) a ani sa nezadýcha. Terénu sa nezľakne. Cesta z Borinky smer chatová oblasť Košarisko je rozdrbaná ako Dankov slovosled a keď som aj náhodne vletel do jamy, tak motorka podržala. No a v meste je to oči pútajúci vandal, rachotí, vyzerá krásne (pri Fresh Markete ho v rámci 5 minút fotili dvaja ľudia) a nemá problém sa prepletať medzi autami v zápche.
Spracovanie / spoľahlivosť. O spoľahlivosti hovoriť neviem, o tej by sme sa mohli baviť cca po roku, dvoch. Ale spracovanie motorky je neskutočné. Nikde nič nevyzerá ako lacný plast, všetko drží, všetky materiály vyzerajú prémiovo. Po petržalských retardéroch som prechádzal bez spomalenia, vďaka balónovým pneumatikám to bol asi ten najpohodlnejší prejazd spomaľovačom (aj keď beriem v úvahu cestné enduro motorky, čo som mal možnosť testovať). Na motorke nič nehrká, nepočuť žiadne rušivé zvuky.
Radosť z jazdy. Keď som na FTRku 1200 jazdil pol soboty, po cestách necestách, nechcelo sa mi skončiť. Jazdil som 5 hodín v kuse (okrem pauzy na kofolu) a nevedel som prestať. Indian FTR má v sebe dobrodruha a je neuveriteľná radosť s ním krájať kilometre a objavovať nové zákutia.
Celkový dojem. FTRko je krásna motorka. Má neuveriteľne parádny motor – ťahúň, veľký, dobre nastavený dvojvalec je proste pecka. Jazdné vlastnosti sú top. Asi nebude robiť rekordy na ringu (“za kolik máš Brno?”), ale na cestné jazdenie je až moc živá, veľa jazdcov s neupratanou hlavou by ju malo práveže krotiť. Je univerzálna a púta pozornosť nie len krásou. Je to hybrid, ktorý asi nemá konkurenciu, pretože to nie je ani čistokrvný naháč, ani cesťák, nie je to ani scrambler a už vôbec nie enduro. Je to americká odpoveď na to, čo je aktuálne v móde a o čo sa všetci viac-menej úspešne snažia. Akurát, že Indian si ide vlastnou cestou a z flat tracku zrodil vandala a nekultivovaného divocha. A ja môžem len smutne dodať (pretože stále mám rád japoncov), že Indian FTR 1200 je najzábavnejšia motorka na akej som kedy sedel.
P.s.: Z celého srdca ďakujem motorkárovi Romanovi zo Stupavy a jeho milej žene, že ma pozvali na kofolu v Zapadnutom kúte. Karty tam nebrali (však zapadnutý kút) a na 50 eurovku kukali ako na dubajský dirham. Milý párik pozdravujem (srdečne), a majiteľa toho inak milého pajzlíku tiež (nie moc srdečne).
P.s.2: Technické údaje už tradične nemajú v mojom článku čo robiť. A teda koho zaujíma fyzika / matika / rozmery, hmotnosť a objemy, tak všetko nájde na webe importéra tu.
