TEST Hyundai Kona N – Minimálne dvestoosemdesiat dôvodov, prečo urobiť kompromis
- Od Michal
Tak a je to tu. Deň D, kedy si beriem posledného zo svätej trojice poslednej generácie N-kových športiakov od Hyundaiu. Cenovo dostupný hatchback i30 N, či skôr jeho nabitejšia verzia N Performance totiž svojho času urobila do sveta obrovskú dieru. Hyundai prišiel s vôbec prvým ostrým hatchbackom novej generácie a svetu ukázal, že v týchto vodách sa naučili, ale že kurva rýchlo plávať. Museli, holt, ostatné automobilky roky, až desaťročia tvrdo dreli, aby uchvátili komunitu. Hyundaiu sa toto isté podarilo za pár mesiacov.
Fast forward o pár rokov vpred a situácia na trhu je iná. Dnes už Kórejci nemusia bojovať o renomé. Hlavný konkurent – Renault – to vzdal na plnej čiare. Jeho RS-ková divízia to zabalila a nepríde žiaden ostrý (benzínový) Megane ani Clio. Volkswagen Golf R síce jazdí dobre, ale je nudný. Cupra Leon? Len ďalší prezlečený Golf, navyše vo veľmi obyčajnom šate, ktoré sa skoro ničím nelíši od základného modelu Seat Leon. Honda aktuálne tak zabila cenník svojho Type-R, že pochybujem, že sa húfne bude predávať. A tak sa Hyundaiu postupne čistia vody, v ktorých sa aj vďaka prvému N-ku cíti dobre. Práve preto sme sa dočkali jeho faceliftu, ako aj súrodenca v podobe menšieho i20 N, ktorý na trhu nahrádza populárne Clio R.S. (či azda i jeho nadupanejšiu verziu Trophy). A aby dal sladkú bodku na záver a vrazil posledný klinec konkurencii do rakvy, doručil na trh crossover Kona N – akéhosi mačkopsa pre tých, ktorí milujú vyššiu svetlú výšku.
O tom, či sa dá Kona N považovať za rodinné auto je ťažké debatovať. Záleží, aká ste totiž rodina. Ak ste podľa definície tá “slavienska striktne tradičná” a ste muž a žena plus aspoň tri deti, tak holt, smola. Do tohto auta sa zmestí nanajvýš otecko, mamička a jedno až dve školopovinné deti. Školopovinnými myslíme materskú či základnú školu. Priestoru vzadu totiž nie je na rozdávanie. Koniec koncov, Kona N nie je SUV, ale malý crossover. Tak si, prosím, neklamme, že toto je plnohodnotný rodinnák. Nemám rád, ak niekto o niečom tvrdí, že to je niečo a pritom opak je pravdou. Poznám tieto príbehy z Pezinskej baby, kde som ako mladý chalan lietal na hothatchi a starí harcovníci tam chodili na kombíkových, 250+ koňových mačkopsoch a rozprávali, ako nie je nič lepšie. „Veď s týmto sa dá ísť po rožky, odviezť malého do škôlky a potom šup zabávať sa,“ hovorili. Tak po prvé, dospelý človek nepotrebuje robiť kompromisy… A po druhé, nie, Cupra ST či Golf R Variant nie je športové auto. Je to pohrebák s výkonným motorom. A nie, neverím vám ani to, že ste si jeho kúpu potrebovali ospravedlniť debilnými príbehmi, ako ráno idete zaviezť deti a potom si vybehnete Pezinskú babu, Homôlku či Havran. Človek čo má deti ide po ceste zo škôlky do práce. Rovnú čiaru. Aby mal na nezmyselnú víkendovú hračku – plnohodnotný športiak bez kompromisov, ktorý príležitostne prevetrá na okreskách alebo okruhu.
Naspäť však ku Kone N. Ťažko sa mi ju radí do nejakej všeobecne známej kategórie. Nie je totiž hothatchom, i keď im konkuruje. Ona totiž je hot, ale nie je hatch. A nie je ani SUV. A ani kombík. Je to auto, ktoré svojim bodykitom je 100 % hotové, tzn., že nie je potrebný žiaden ďalší tuzing počas celej životnosti auta, ktorý by hovoril: “Hej, mám super-rýchle auto!”. Tie difúzory, krídlo, výfuky hovoria za všetko. Za to palec hore, N-kové autá totiž už z diaľky kričia, že sú šibnuté. Tak správne. Škoda len, že sa smerom dolu nerozširujú. Chcelo by to vystúpené blatníky aspoň o 2-3 centimetre, aby to telo dostalo správne krivky pri pohľade spredu či zozadu. Inak nemám Kone N čo vytknúť. Jej tvary ma priťahujú, jej svetlá výška dáva najavo, že si poradí ako s traťou, tak i mestom či ľahkým terénom. Apropó, tu sa musím zastaviť pri téme podvozku. Ten je totiž setsakramentsky tvrdý, avšak našťastie nastaviteľný. Ak sa chcete hrať na dokonalom asfalte, áno, nechajte si pokojne ten najtvrdší setup v bežnom N-kovom móde a auto vás odmení fantastickými jazdnými vlastnosťami, ktoré by mu závideli mnohé hothatche. Na bežný deň to však nie je. Našťastie si však v N Custom móde môžete nastaviť takmer všetko. Ja som si to setupol tak, že všetko ostalo v športovom móde, plne otvorené, okrem trakcie (ostala zapnutá) a podvozku (ostal najmäkší). Takto získate zaujímavý plne-športový crossover, ktorý vás nepošle po troch kilometroch k chiropraktikovi.
Škoda len absencie mechanického samosvoru. Prítomný je iba nepopulárny elektronický, ktorý navyše takto v zimných mesiacoch absolútne nezvláda svoju úlohu. Auto je nedotáčavé (prednokolka) a nepomôže mu ani Pánbožko. Raz keď to preženiete s plynom a pošlete ho „tam“, vyvalíte sa zo zákruty po predku v protismere. Kolegovia spomínali, že letné pneu a suchý asfalt podvozku pristane a Kona N jazdí omnoho lepšie, dokonca tak, že samosvor nie je potrebný, ale kto nemal v auto mechanické LSD, ten nevie, koľko to dokáže urobiť napríklad na jednom kole na Slovakia ringu (v tomto prípade aj 3 sekundy!).
O tom, že Kona N je mačkopes, ako som už v úvode spomínal, svedčí ďalej aj fakt, že si ju môžete kúpiť iba s osemstupňovou automatickou dvojspojkou. Tá síce radí bohovsky a rýchlo, dokonca si ju môžete prepnúť aj do plného manuálu a radiť si krídelkami pod volantom, no keby Hyundai aspoň dal na výber. Sakra! Nepatrím už síce k fanúšikom klasickej šaltpáky, ale nalejme si čistého, hodí sa to tam. Hodilo sa to už v starom N-ku, kde práve páka a spojkový pedál robil z jazdy väčší zážitok. Na druhú stranu tu máme rôzne serepetičky, ktoré občas potešia. Jednou z nich je napríklad tlačidlo NGS, ktoré na 20 sekúnd vyhrotí maximálny výkon pri tom najlepšom nastavení. Tzn., že auto vyletí do otáčok, maximálne stvrdne, všetko sa otvorí. Je to efektívne pri bleskovom predbiehaní, keď práve idete nudné tempíčko v letargickejšom eko móde a nechce sa vám stláčať desať tlačidiel, aby ste sa dostali tam, kam treba. Navyše, pri tankovaní 100-oktánu vraj ide tiež o dočasný overboost z 280 na 290 koní. Garantujem vám ale, že tých 10 extra koní na tú chvíľu nepocítite. Je to len taký marketingový pokec.
Prečo to tvrdím? No pretože mať oturbený dvojliter s 206 kW (280 k) a 392 Nm krútiaceho momentu v 1 510 kg vážiacom malom crossoveri, dokáže toto auto solídne rozhýbať a tých 10 koní hore-dole si ozaj nevšimnete. Doložme to číslami – stovku zdolá Kona N v šprinte za 5,5 sekundy a pomyselná ručička digitálneho tachometra sa zastaví na 240 km/h. To sú čísla, aké dosahovali pred cca 30 rokmi superšporty od Lamborghini či Ferrari s osem- či dvanásťvalcami pod kapotou. Ani pocitovo ten výkon veru nechýba a stačí zošliapnuť plynový pedál a rýchlosť tam nabieha naozaj slušným tempom – nech už ste na okreskách či na diaľnici. Verte mi, viac než tisícka kilometrov za päť dní s Konou ma presvedčila o tom, že toto JE rýchle auto. Čo vás ale môže oklamať je zvukový prejav auta. Oproti hatchbacku i30 N má totiž inakší (vyšší) posed kvôli svetlej výške a podstatne utlmenejší prejav motora i výfukov. Vďaka tomuto faktu je Kona N akési civilnejšie vozítko, čo trochu zamrzí dušu každého bordelu-chtivého jazdca. Predsalen, tie N-ká už majú takú povesť bublajúcich a praskajúcich výfukov. Prečo sa Hyundai rozhodol škrtiť práve tu, mi nie je vôbec jasné. Sťažovali sa však na to kolegovia nielen u nás v redakcii, ale aj v ostatných magazínoch. Vo facelifte preto chceme vidieť, resp. počuť nápravu!
V kabíne za jazdy je hukot motora, prirodzene, počuť a najviac mu svedčí akčné pásmo od štyroch tisíc otáčok. Výfuk však akosi zaostáva, i keď sú klapky plne otvorené. Na strieľanie rovno zabudnite, a to aj keď budete tankovať nekresťansky drahú stovku. Prirodzene, bublanie či odpľúvanie si pri vypustení plynu tu je, ale aby ste si ho plnohodnotne užili aj vy (a nielen ulica), budete si musieť stiahnuť okienko a nájsť si priestor, kde vám to ozvena ešte trošku vráti. Opäť ďalšie potvrdenie, že ide o mačkopsa, i keď, bohudík, stále viac pes ako mačka.
S odstupom času však nemám veľmi zlého slova na tento N-kový počin. Prirodzene, najviac sa mi páči – a stále ho budem odporúčať ako prvú voľbu – i30 N. Ide o plnohodnotný hothatch, ktorý si aj napriek neprajnej dobe stále zachováva rozumnú cenu. A za ňu ponúkne krutoprísnu porciu zábavy. Máme tu tiež slabší, 204-koňový i20 N, ktorý stojí o dobrých desať tisíc eur menej a keďže nemá konkurenciu, je azda jediným schopným entry-level autom, ak si chcete kúpiť nové športové vozidlo a nevysoliť zaň veľa. No a potom je tu Kona N, najdrahší model (i keď nie o mnoho) spomedzi svätej trojice. Ponúkne rovnako bláznivý look, skvelý a výkonný motor, športové a zároveň pohodlné sedadlá, no zato malý kufor (361 l), trochu stiesnenejší priestor vzadu a vyššiu svetlú výšku, čo mu prirodzene uberá na jazdných vlastnostiach. Je to akýsi kompromis medzi svetom hothatchov a svetom bežných mestských vozidiel. I keď hovorím, že dospelý človek nemusí robiť kompromisy, sú medzi nami takí, ktorí doma nenosia nohavice a kompromisy robiť musia (a tvária sa, že je to vlastne okej). Práve pre nich je tu Kona N ako ďalší hráč (ku Leonu ST a Golfu R Variant) hodený do hry ich životov, v ktorých si nevedia dupnúť a povedať, že budú mať autá tri. Jedno pre manželku, jedno pre seba a jedno na zábavu. Tu teda majú všetko v jednom, no s kompromismi. Presne tak, ako to majú radi. Teda údajne.
