TEST Honda HR-V 1.5 i-VTEC – Tu máš, Jozefína Maková…
- Od Laco
Minule sme zavreli ústa pánovi Makovi. “Ukecali” sme ho, že Honda CR-V v benzínovom podaní je dosť fajn kúpa. Problém nastal u pani Makovej, ktorá začala mrnčať, že CR-V je pre ňu veľké, zle sa s ním parkuje, ona s takou ozrutou chodiť nebude. Ani nemusí, Honda vyrobila bejby CR-V, ktoré by sa jej mohlo páčiť. Takže “ukecávanie” môžeme začať odznova.
Čo sa týka veľkosti, Jozefína bude spokojná. HR-V je naozaj výrazne menšie, rozmery 4 346/1 790/1 605 (dĺžka/šírka/výška – vrátane antény, v milimetroch) sú niekde inde ako pri veľkom bratovi 4 600/1 855/1 679. Otázny je dizajn, ale verím, že sa s dotyčnou na tomto bode nepohádame. HR-V pôsobí generickejšie, menej výrazne. Predná maska si ešte svoju pozíciu obháji, zadná časť je však veľmi nudná. Treba ale povedať, že niekomu tento prehľadný štýl vyhovuje a napríklad extravagantného konkurenta Toyota C-HR by najradšej prepichol nielen očami. Príjemným prvkom je zapustená kľučka zadných dverí v rohu zadného okna. Moje ratolesti sa nevedeli dohádať, ktoré bude otvárať dvere a to sa rozhodne často nestáva.
Napriek kompaktnejším rozmerom to s veľkosťou vnútorného priestoru nevyzerá vôbec biedne. Dvaja dospelí jedinci sa nemusia ani vzadu nejak extra uskromniť, v tomto prípade sa zdá byť rázvor náprav 2610 mm plne dostačujúci. Podobne ako exteriér, tak aj prevedenie interiéru sa nesie v minimalistickom, ale funkčnom duchu. Všetko je tu tak milo prehľadné, možno aby pani Jozefína nemusela čítať návod a nelámala si hlavu nad ovládačmi.
Návrat k analógovým budíkom koreluje s doteraz vyslovenými faktami, digitálna moderna by vytŕčala až príliš. Trochu ma prekvapilo “ladenie” klimatizácie iba po celých stupňoch, niekedy som si proste nevedel nájsť tú svoju “dokonalosť”. Samotných odkladacích priestorov bolo v kabíne habadej, ale jeden na centrálnej konzole mi dosť chýbal, a to na odloženie smartfónu na viditeľné miesto (kvôli aplikácii Waze). Pohľad do batožinového priestoru ma však príjemne prekvapil – 470 l je slušný rodinný zlatý štandard. Komu by nestačil, zadná lavica pod vlajkou technológie “Magic seats” sa dá sklápať, čím vzniká dodatočný priestor na nadrozmerné objekty.
Možno to teraz vyznie ako skĺznutie do nezmyselného džender stereotypu, ale pani Maková, ako ju poznám ja, má rada svoje peniažky, teda manželove, ale berie si ich za svoje a rada za ne dostane adekvátnu, alebo aj jemne pridanú hodnotu. Benzínový motor bez turba so skromným objemom 1498 cc sa možno na prvý pohľad zdá byť ako najhorší nápad v celej histórií zlých nápadov. Lenže ten beťár s výkonostnými parametrami 96 kW a 155 Nm (nesmejte sa, prosím) síce nebude trhať asfalt, ale urobí neskutočnú spotrebu, čo sa bude paničke isto pozdávať.
Ak sa napríklad rozhodne ísť na 350-kilometrovú cestu z Bratislavy do Hodonína (nejakou tou obkľukou) a bude dodržiavať klasiky, teda tachometrových 100 km/h na okreske a 140 km/h na diaľnici, na konci bude mať priemernú spotrebu 6 l/100 km. Kto už potrebuje naftu? Len pre zaujímavosť, priemerná spotreba na konci klasického testu bola 6,5 l/100 km. Ale v takom “testovacom” móde reálne nik nejazdí.
Čo sa týka dynamiky, tak pri takom skromnom krútiacom momente to jednoducho bude musieť milá Jozefína posielať do otáčok. Zase treba povedať, že pri prevádzkovej hmotnosti 1 312 kg a s otáčkami nad 5000 ot./min HR-V pôsobilo rovnako dynamicky ako jeho maloobjemoví naftoví kamaráti od iných automobiliek. Len, prirodzene, nie každý je schopný vykúpiť dynamiku zvýšenou hlučnosťou.
Túto stať by som najradšej preskočil, aby som pani nevystrašil, ale nemôžem, nebolo by to korektné. Pokiaľ Honda CR-V Jozefa Maka je mäkučká a húpavá, tak v modeli HR-V sa bude Maková trochu viac triasť. Nie je to neznesiteľné, je to v rámci štandardu, iba keď si priamo bude presadať medzi týmito vozmi, tak rozdiel jednoducho spozná.
Poznatky získané počas toho týždňa nebudú užitočné iba pre pani Jozefínu Makovú. Sám som empiricky zistil, že s menším modelom sa mi žilo lepšie. CR-V nie je vôbec zlý voz, ale na HR-V sa mi páčila jej šoférska ľahkosť a kompaktnejšie rozmery, s ktorými sa mi výborne parkovalo a nebolo to na úkor vnútorného priestoru, ten bol dostatočne rodinne veľký. Možno mi v tomto uzatváraní rezonuje spomienka za prvou generáciou, ktorú som vlastnil (ale bola to 4×4) a bola podobne hravá, a možno nie. Ale dnes mám v tom jasno. Zajtra však môže byť úplne iný deň.
