Hnojivo. Cibuľa. Dážď. Kvety… To nie sú náhodné slová, ale vône, ktoré znovuobjavíte pri jazdení skútrom s otvorenou prilbou. Aj to bol dôvod (dobre, možno čerstvo pohnojené pole nie), prečo som si opäť koncom letných prázdnin požičal skúter. Doposiaľ som totiž neobjavil čaro tohto mestského približovadla, no pri našom poslednom teste s kolegom Lacom mi proste učaroval.
Áno, praví motorkári sa vám budú smiať, že skúter je dobrý akurát tak na prechladnutie vagíny, ale tieto reči berte s rezervou. Keď si vás za nič iné nedoberajú, tak ste na tom vlastne dobre. Skúter má svoje čaro. V obyčajný týždeň totiž jazdievam čo najkratšími trasami. Sadnem do auta, vystúpim v podzemnom parkovisku, vybavím stretko, sadnem do auta a pálim rovnou čiarou domov, pokiaľ možno 130 km/h. So skútrom je však všetko inak.
V meste si idem svojim tempom, neponáhľam sa, vietor ma príjemne chladí, bunda ostala schovaná pod sedadlom. Parkujem motorku (okej, skúter) na širšom chodníku pred budovou, zosadám, odkladám prilbu a idem vybaviť stretko. Už počas neho myslím na to, akou trasou pôjdem domov. Vezmem to cez mesto, potom po okreskách, chcem si troška osviežiť trasy, ktorými nechodím. Obchvat vynechávam, objavujem čo nové v Bratislave. Do toho mi fúka teplý letný vzduch, tu-i-tam sa pridusím keď jazdím za starými frajerskými dízlakmi typu “no smoke, no fun”, ale inak je to vcelku príjemné osvieženie.
Na okreskách volím bočné cesty. Objavujem, dýcham, ovoniavam. Pri otvorenej prilbe a tempe okolo 90 km/h s vysunutým štítom Hondy Forza je to ideál. Ako tak míňam dediny na juhozápade Slovenska, uvedomujem si, o čo všetko prichádzam v aute. Poorané pole sála vôňou práve povyberanej cibule, ktoré zasa strieda repka. Vchádzam do dediny a cítim kvetinovú vôňu z neďalekej záhrady. Paráda. Konečne je aj cesta z práce iná a patrične si ju užívam.
Hoci Forzička pokojne zvládne tempo aj 110 km/h, zbytočne nepridávam, len si tak fičím “pod radarom” a obzerám sa. Priehľadný štít mi pomáha míňať nepríjemný hmyz, prehľadné analógové budíky zasa jasne ukazujú, či sa držím predpísanej rýchlosti. Občas skontrolujem displej, je to proste silný zvyk z auta, no dojazd je stále vysoký, spotreba sa ustálila na 2,3 litra na 100 km. Nielenže to je príjemné, ono je to aj mega úsporné!
Parkujem v garáži a doma sa chválim zážitkami z cesty. Pochopenie síce nenájdem, no ja som rád. Dokonca natoľko, že o hodinu tasím opäť skúter a idem objavovať ďalej. Vždy som bol zvedavý, kam vedú všetky tie bočné cesty – teraz je ten čas zdolať ich. Do kufra balím bundu a základné občerstvenie – ak by som sa náhodou zdržal – a idem cestami necestami, objavujem okresky. Jednou som sa dostal k skrytému jazeru, vďaka druhej som zas objavil skratku k vodnému dielu, ktorú ocením pri cestách bicyklom.
PS: Ak sa chcete inšpirovať zaujímavými cestami, sledujte náš sesterský projekt #Okresky na Instagrame a Facebooku
Okrem toho, že je Forza skladná, úsporná a zároveň dostatočne veľká pre dvoch jazdcov, čo z nej robí skvelého parťáka do mesta – na nákup, na poštu, na kávu či na bársjaké vybavovačky; úplne si s ňou viem však predstaviť aj dlhšiu cestu. Žiaľ, môj pracovný týždeň mi však neumožnil toľké dobrodružstvá, koľké som si v hlave naplánoval, preto zvažujem, či na budúce leto Forza nepriparkuje k autu do garáže. Rád by som si ňou totiž spríjemnil relatívne dlhé leto, ktoré tu na juhu obyčajne máme. Takéto zážitky mi totiž auto nedá.
