Slnko sa zatiaľ neunúvalo vykuknúť spoza horizontu a tak je obloha stále čierna ako 12 valcová es šesťstovka japonskej Yakuzy. Sú 4 hodiny ráno a samučičký sám si kráčam po chodníku smerom k autu, ktoré ma čaká zarosené pod lampou. Hovorte si čo chcete, ale je v tom istý druh romantiky. Ešte pod rúškom tmy si sadnúť do studeného auta, naštartovať ho, zapnúť svetlá a chvíľu počúvať zvuk výfuku. Medzitým ako sa olej rozlezie do všetkých kútov systému, si nasadím svoje obľúbené kožené rukavice. Potom počkám ešte minútku. Vymačknem nohou spojku a následne moja pravačka s citom šupne jednotku. Auto sa pohne do tmy.
Kam idem? To je dnes jedno. Hlavné je, že najbližších pár hodín mám pred sebou iba dokonale prázdne cesty, na ktorých nie je nič, okrem zvuku radového šesť valca, ktorý sa tiahne cez pootvorené okná. A srniek. A občas aj líšok. Dnes si letím svojim tempom. Ani pomaly, ani rýchlo. Idem tak akurát, aby som aj sem tam stihol hodiť očkom na krásy krajiny, do ktorej sa zarezáva do nekonečna sa tiahnuca cesta. Homôlku, Čičmany, Šturec, Telgárt a Stratenú som už dnes nechal za sebou.
Nad legendárnym Dobšinským kopcom zaparkujem a zo schránky spolujazdca vytiahnem termosku. V tichosti si tam tak sedím, popíjam lahodnú kávu od nejakého Josého Eduarda Lópeza a teším sa, že ju mám. Čo?
Rýchle auto, pekné okresky a dobrú kávu.
Jedným slovom, svoju terapiu.
