Koncom augusta ma čakal pekný štvordňový predĺžený víkend a ja som sa rozhodol stráviť ho v Chorvátsku, na ostrove Ugljan. S motorkou.
Motorka mala mať naložené kufre (nech mám kam dať plavky a iné drobnosti), poriadny motor (nech to ťahá do kopca pri Svetom Roku), dobré cestné kolesá (žiadna šotolina ani blato ma nečaká) a pohodlnú sedačku (BA – Zadar = 706 km a ja mám fajnovú riť). Slovo dalo slovo, ja som si vybral a Kawasaki požičala Versysa litrovicu (998 ccm).
S vidinou cesty s krásnymi výhľadmi vyrážam v neskorých poobedných hodinách smer Maďarsko (diaľničná známka = 1 470 HUF / 4,60 Eur). Nudnú pustu preštrikujem v tropických teplotách (v motorkárskej celokoži celkom trpím) a zastavujem pri hraničnom prechode Goričan. Konečne Chorvátsko, teším sa! Tankujem (nádrž doplna = 138 kuna / 21 eur), tancujem pri pumpe od radosti a ďakujem pumpárke: “Hvala”, aby som mohol frčat k prvej mýtnici a bližšie a bližšie k ostrovnému raju pri mori.
Za Goričanom pred prvou mýtnicou padá tma, s ňou padá aj hmla a teplota ovzdušia. Z tropických 35 za svetla teplota postupne padá na 19, 15, 13 a neskôr až 11 stupníkov Celzia. Po tuneli Mala Kapela v náručí chorvátskych hôr, keď teplota osciluje medzi 13 (teplúčko) až 11 stupňov, s nadávkami zastavujem na prvom odmorišti, drgľujúc chytám v letných rukaviciach kryt prevodovky a ohrievam ruky. (vyhrievané gripy v sérii = na nezaplatenie)
Pod bundu obliekam merino mikinu, k buffke na ksichte dávam kapucu na gebuľu, naťahujem prilbu a so stiahnutou zadnicou vyrážam na slizkú zahmlenú cestu ďalej. Utrpenie končí až za tunelom Sveti Rok, kde klesám diaľničnými serpentínami až k Zadaru a radujem sa z prímorskej stúpajúcej teploty napriek času 23:30. Ubytovanie, panák na oslavu a spánok.
Ráno sa zobúdzam do trópov a rozhodujem sa kožu nechať v kufroch a dnes pokračovať len v kraťasoch a tričku (áno áno viem, ale radšej opatrne ako v koži a s prehriatím organizmu :-D). Prepletám sa Zadarom k prístavisku trajektov, ktoré je naozaj impozantné, platím lístok a s úsmevom predbieham zástup áut až na začiatok radu (nemusieť čakať a môcť ísť ihneď dopredu nezaručí ani master card. Iba motorka <3)
Presun na Ugljan, a pobyt v raji môže začať. Krásne cesty, málo áut, výhľady a v každej zaprdenej dedine prístav s milión loďkami. V reštikách vládnu typické dobroty, rozhodne odporúčam vyskúšať čevapi, crni rizot a ligne na žaru. Na také rýchle zahnanie hladu pri cestách po ostrovoch (cez most sa dá prejsť na Pašman) pomôže burek se sirem (alebo burek s mäsom). Drobná rada kulinára: takým zatočeným (väčšinou vo franchizingových pekárňach) sa vyhnite, to sú polotovary. Skúste nájsť takú pekaru bez brandovaného názvu (volajú sa jednoducho “pekara”), kde majú trojuholníkový burek (kruh nakrájaný na štvrtiny ako pizza). To je ozajstný domáci burek, oceníte to, keď budete sedieť v maríne, pozerať na pohupujúce sa loďky a hryzkať túto parádnu dobrotu.
Ugljan sa nazýva aj “záhradou Zadaru” a celkom oprávnene. Rastie tu milión olivovníkov, figy sú na každom rohu spolu s slivkami, hroznom a inými dobrotami. Pozor však treba dávať práve na staré olivové stromy a ich konáre obsypané olivami. Ak pod nimi parkujete mašinu, sledujte predpovede počasia. Pri búrke roka, ktorá sa blíži na noc je celkom rozumné motorku spod stromu odpratať a zaparkovať ju radšej niekde inde. Ak by som to na radu domáceho z nášho apartmánu nespravil, Kawasaki by sa dnes asi nepotešila.
Z Ugljanu si pri nie moc slnečnom počasí dávame roadtrip na Pašman cez most Ždrelac. Na počudovanie, Pašman má krajšie, novšie cesty ako stvorené na poriadne prevetranie motorky. Stretávam dokonca aj pár miestnych strelcov na superšportoch, ktorí na Ugljane úplne chýbali. Navštevujem kláštor, z ktorého je krásny výhľad na mesto Tkon, samotné mesto Tkon z ktorého ide trajekt do Biogradu na Moru. Za Tkonom už ide len úzka cestička k miestnym FKK plážam (FKK = Freikörperkultur / kto nepozná, google it) a jachtárskym zátokám. V mestečku Pašman kupujem nejaké suveníry a frčím naspäť na Ugljan do apartmánu, pretože sa blíži riadne Jugo a s ním búrka. Kto už bol v Chorvátsku na mori vie, že Jugo jebe dugo (južný vietor “fúka” dlho) a tak to nebude žiadne chvíľkové hodinové divadlo na blesky ale noc plná vetra a divočiny.
Po pár dňoch kúpania a výletov je čas vrátiť sa domov na Slovensko a ja teda neochotne nastupujem na Jadroliniju smer Zadar a za ním smer diaľnica. Na odmorišti pred Svetim Rokom fúka poriadny nárazový vetrisko tak sa vraciam k dobrej motorkárskej koži, obliekam sa do full chráničov a vydávam sa v ústrety stúpajúcim serpentínam a vetru, ktorý si ma pohadzuje ako zápalkovú krabičku (keď mi bude ešte nejaký skútrista hovoriť, že na Prístavnom riadne fúka, tak ho pošlem… na juh do Chorvátska).
Chorvátskom sa prerežem ako nôž maslom a až pred Goričanom padá tma a… teplota opäť na 11 stupňov. Mikina, buffka, zaťaté zuby a rýchla jazda k Decathlonu pri Szombathely, aby som stihol kúpiť nejaké tenké termo rukavice pod moje motorkárske. Prichádzam 21:50 a Decathlon zhasnutý ako Candle in the wind. Zohrievam sa čajom a chilli cheese nugetkami v Burger Kingu, štípu jak sviňa, ale hreje ma to v papuli a aj pri srdci. Napájam sa na novú, rok sprístupnenú rýchlostnú cestu zo Szombathely k Gyoru a frčím smer Bratislava. Tu je na mieste upozornenie, že povolená rýchlosť na tomto úseku je 110 km/h, počul som, že tu feferóni radi merajú. Možno ušetrím niekomu pár forintov.
Domov prichádzam chvíľku pred polnocou, uzimený, skrehnutý, zachrípnutý a s boľavým hrdlom, presne ako by človek čakal po letnej augustovej dovolenke na motorke. Ale spokojný a vyjazdený. Na ciferníku svieti 1509,9 km (nulované pred odjazdom) a sú to kilometre, na ktoré nikdy nezabudnem. Nabudúce dve predsavzatia: menej kilometrov denne a hlavne za svetla! Vidíme sa na cestách!
