Strážovské Tōge

Bola by to klasická nedeľa ráno. Až na ten fakt, že nie som doma a namiesto pochutnávaní si na dokonalej praženici od mojej budúcej manželky, stojím na benzínovej pumpe a čakám. Čas si skracujem popíjaním kávy a pozorovaním expertov, čakajúcich v rade na umytie auta. Pozerám na hodinky. Akurát odbila deviata hodina, jedenásta minúta a s veľkým rachotom sa prirútil kamarát. Nazvime ho, napríklad, Boris. Na dnešok sme si naplánovali, že pôjdeme prevetrať naše tátoše po Strážovských kopcoch. Redakčná testovačka v podobe Škody Kodiaq Sportline zostala zaparkovaná doma a ja tu stojím opretý o svoju bielu M240i. Boris sa na mňa uškŕňa z Porsche 911 GTS v žiarivej červenej farbe a jeho úsmev na tvári prezrádza, že si to auto naozaj užíva. Za pomoci mapy dávame menší brífing ohľadom trasy, zapíname vysielačky a štartujeme.

Vyrážame smerom na Ilavu, kde to na kruhovom objazde zalomíme na cestu 574, ktorá smeruje na Prievidzu. Nasledovne sa takmer predpisovou päťdesiatkou plížime až ku koncu obce, kde zrazu dostávam do pravej nohy “kŕč” a už sa, nazvime to, svižným tempom rútime lesíkom. Jeden horizont strieda druhý a namiesto výkonu auta sa dostáva do popredia znalosť domáceho terénu. Porsche sa pomaly vzďaľuje v mojom späťáku a Boris ma dobieha až na krátkej rovinke pred osadou Štyri Lipy. Tam zvoľňujeme tempo a predbiehame trojčlenný komparz plaziaci sa hlboko pod predpísaným limitom. Vymeníme pár slov vo vysielačkách a už nás opäť štartuje červenou čiarou preškrtnutá ceduľa. Zatlačení do operadiel míňame odbočku na Hornú Porubu a rútime sa do kopcov, smerom na Homôlku. Na rozdiel od predošlej technickej časti, má cesta s výhľadom na majestátne stojaci Vápeč odlišný charakter. Je naozaj veľmi rýchla a ja to pociťujem v momente, keď sa červená 911-ka s hukotom preženie okolo mňa a ja musím na chvíľu hrať druhé husle. To sa ale zmení, keď sa mi v jednej zákrute podarí lepší výjazd a ukážkovým predbiehacím manévrom sa dostávam po vonkajšej stope do vedenia. Doma je holt doma. Po pár minútach prilietame na Homôlku a zastavujeme na parkovisku pred bufetom Partizán. Zatiaľ čo sa naše autá dochladzujú, my si na obrubníku vymieňame dojmy z jazdy. Zhodujeme sa, že na rozdiel od Homôlky, sú kopce ako Pezinská Baba, Jankov vŕšok alebo Šturec už vcelku otrepané a pod drobnohľadom veľkého brata.

Nasadáme každý do svojho auta a smerovka indikuje, že pokračujeme doprava skrz príjemnú downhill sekciu, až do Valašskej Belej. V tejto päťkilometrovej dedine nastavujem tempomat na 60, nakoľko tu majú Kalim vycvičení pandúri zopár obľúbených inkasných miest. S vodičákmi a všetkou hotovosťou stále v peňaženke dávame zbohom ukrutne dlhej dedinke a pokračujeme v našom lete. Stredne rýchla pasáž nás dovedie až k, medzi motorkármi obľúbenému, ranču Klin, kde sa odkloníme z hlavnej cesty na spojovnicu so Zliechovom číslo 1912. Cesta je tu úzka a kŕčovito kopíruje Zliechovskú dolinu, v ktorej sa tiahne. Na moje prekvapenie má väčšia časť natiahnutý nový koberec, a tak sa namiesto slalomu medzi zimnými výtlkmi, môžeme naplno venovať jazde. Pravá ostrá strieda ľavú tiahlu, potom krátka rovinka. Môj rytmus naruší iba drobný štrk pri odbočke na Gápeľ. Zadné Michelinky stratia na chvíľu trakciu a celé auto prejde do plynulého driftu. Čo v mojej hlave vyzeralo ako scéna z Tokyo Driftu, hodnotí vo vysielačke šofér Poršáku iba podpriemernými štyrmi z desiatich. Nevadí. Po krátkom stupáčiku sa zjaví odbočka na Čičmany, nad ktorou sa skláňa Strážov. Je tu celkom rušno. Bača pasie ovce, dvaja motorkári si robia selfie kontest a česká mini kolóna sa asi iba stratila. My sa nenechávame zatiahnuť do tejto ospalej atmosféry a pokračujeme ďalej po ceste číslo 2112.

Do vysielačky avizujem rozbitú cestu pred nami, ktorá už dlhé roky sužuje tadiaľto prechádzajúcich šoférov. Po príchode na začiatok úseku mi však padla sánka. “Oni to konečne opravili!” pomyslel som si a prvýkrát v živote som si tento úsek užil.

Po novom koberci sa štveráme až do nadmorskej výšky 821 m, kde sa cesta prehupne a my si dávame menší “downhill battle”. Užívame si to až do chvíle, kedy nás nezbrzdí tabuľa s nápisom Čičmany. Kľudným tempom dochladzujeme autá a následne parkujeme pri nedávno zrekonštruovanom miestnom kaštieli. Keďže sme iba dve posádky, s miestom nemáme problém a po chvíli na stole pristanú excelentné bryndzové halušky, po ktorých nás opantá chvíľková gastrodemencia. Po kávičke príde vytriezvenie a my sa môžeme vydať na cestu späť.

Vraciame sa tou istou cestou a okrem jednej partie motorkárov, ktorých sme vyviedli z názoru, že oni sú páni kopcov, prebehlo všetko podľa plánu. Jazdu ukončujeme na vyhliadke tesne za Homôlkou, kde pri výhľade na Dolnú Porubu hodnotíme náš výjazd.

Za dobrými cestami sa naozaj netreba trepať niekde do zahraničia, kde navyše nemajú ani halušky!

Mohlo by sa vám páčiť