“Skratka”

Hovorí vám niečo mestečko Radiator Springs? Pokiaľ nie, tak vedzte, že sa jedná o malé fiktívne mestečko zo známeho a veľmi dobrého animáku “Cars”. V cca polovici filmu sa okrem iného dozviete, že toto kedysi prekvitajúce mesto padlo za obeť rozvíjajúcej sa diaľničnej sieti. Po otvorení lokálneho diaľničného obchvatu tam aj napriek srdečnosti domácich už takmer nikto ani nepáchol, samotné mesto bolo viac-menej vymazané z mapy a cesty zívali prázdnotou (podobne ako Považská Bystrica). A to všetko pre pár ušetrených minút.

Mňa na tomto príbehu, na rozdiel od môjho syna, zaujali najviac tie priam božsky ľudoprázdne okresky. Následne som si s priblblím prižmúrením začal premietať mapu slovenskej cestnej siete a hľadať potenciálnych kandidátov na zaujímavý kus cesty s podobným osudom. Aj keď kandidátov bolo veľa, najviac ma zaujala tunelom nahradená cesta číslo 18, vedúca skrz pohorie Branisko.

Týmto smerom chodím celkom často a úprimne povedané doteraz ma ani len nenapadlo zísť z diaľnice a “skontrolovať” stav tejto slovenskej legendy. Namotivovaný Disneyho animákom to však plánujem pri ďalšej púti naprieč republikou zmeniť.

Deň D nastal a na ceste v smere z Prešova odbočujem z D1ky na diaľničný výjazd nesúci nápis Široké. Je niečo pred siedmou hodinou rannou a dedina s rovnomenným názvom je ešte stále zahalená v rannej hmle. Dramatickým nasvietením mi veľmi pripomína filmový set pre nejaký béčkový film o smrtiacej nákaze. Moje kreatívne blbnutie o kompletne vyhubenej dedine preruší skupinka hladujúcich zúfalcov, čakajúcich pred miestnou pobočkou Jednoty. Slušne im zakývam a šup ho ďalej.

Po krátkej rýchlovke ma ešte na chvíľu nečakane zbrzdí ceduľa osady pod Braniskom. Tú však po ani nie 500 metroch ukončuje zavretý a schátraný motorest, ktorý namiesto pocestných hľadajúcich odpočinok zaujme skôr milovníkov urbexu.

Nabudený pohľadom na perfektný koberec vozovky stlačím pedál až na podlahu. Cesta je super. Je suchá, veľmi rýchla a dobre čitateľná. Zákruty dodržujúce normovaný sklon dovolia pneumatikám poriadne sa oprieť do asfaltu a vykrúžiť zákruty takou rýchlosťou, až som vďačný, že toto miesto je revírom skôr pre srnky ako Kobry.

Potom však držiac sa hesla ”Všetko dobré sa musí raz skončiť”, povrch cesty zmení svoj charakter a zmení sa na niečo, čo vyzerá ako výsledok celokrajovej súťaže o najhoršie opravenú cestu. Na vrchole si dám krátku kochaciu pauzičku v priesmyku nesúcom nezvyčajné meno, Chvalabohu. Z jeho výšky 751 metrov nad morom sa mi naskytol v ten deň nádherný pohľad na z rannej hmly trčiaci Spišský hrad.

Po pár záberoch a vykonaní potreby som sa vrhol na downhill. Rád by som vám tu napísal, že som zjazd kopcom celý predriftoval ako Takumi Fujiwara na jeho Truene, ale klamal by som. Skôr sa to podobalo na svižnejšiu vyhliadkovú jazdu. Aj keď má západná strana kopca o poznanie horší povrch, nenašiel som tu žiadne nápravy a pneumatiky ohrozujúce výmoly. Dá sa tu ísť viac-menej bezstarostne a pozor treba dať akurát na zvlnenú vozovku pred niektorými zákrutami. Prehľadné  a bohato dimenzované vracáky bez problému dovolia tým skúsenejším hodiť si tu bezpečne ritkou.

Po absolvovanom zjazde mi to nedá a pred Korytným sa otočím aby som si ešte vyskúšal západnú stranu aj smerom hore. Keby ste potom videli môj radostný úškrn na tvári pochopili by ste, že to bol super nápad.  Výjazd hore ma iba uistil, že keď tu raz spravia nový koberec po celej dĺžke, bude prejazd cez Branisko patriť do top 3ky najlepších slovenských kopcov.

Tento kus cesty má neskutočné čaro a charizmu. Všade okolo tu vidno stopy z dôb minulých, keď tu pomaličky štverajúce sa kamióny vytvárali kolízne situácie a nekonečné kolóny. V tých časoch sa názov Branisko bral ako synonymum nebezpečia. Dnes je to už iba príjemne strávených 12 kilometrov, ktoré každému, kto má zvyšných 11 minút (podľa Google Maps), odporúčam z času na čas len tak pre zábavu  absolvovať.

Mohlo by sa vám páčiť