Shutdown

V momente, keď pred kameru vystúpil Pelle a zvestoval verejnosti súbor opatrení, ktoré majú podľa krízového štábu zastaviť postup vírusu s označením Covid-19 (a.k.a. Korona), bolo práve vonku niečo vyše 20 stupňov a niekde pod Pezinskou Babou som sedel v novučičkom Porsche Taycan. Jedna z prvých vecí, ktoré ma v elektricky odstredenej hlave “z voleja” napadla bolo, že ak budú všetci zavretí doma, na okreskách to bude eňo-ňuňo. 

Príležitosť vyskúšať si moju teóriu v praxi, nenechala na seba dlho čakať. Bola sobota tesne po 12tej a s radosťou som doma prijal bojovú úlohu zabezpečiť dostatočnú zásobu argentínskeho Malbecu. Drahej som medzi dverami zvestoval, že dnes bude to doručenie trvať o niečo dlhšie, nakoľko si to do cca kilometer vzdialeného supermarketu strihnem cez Zliechov a Homôlku.

Vonku bolo teplo a slnečno a hlavná cesta bola na môj vkus a prekvapenie až príliš preplnená šoférmi v gumených rukaviciach a rúškach. V Košeci, s nepochopením tohto nelogického trendu ohrozujúceho bezpečnosť premávky, som ju opustil v prospech štvrťo triednej cesty číslo 1912. Tá sa vinie Podhradskou dolinou spolu s potokom nesúcim rovnaký názov a svojím stredne rýchlym charakterom najlepšie sadne hothatchom.

Dnes však nehľadám rýchlosť a presnosť, ktorej mám z Taycanu v čerstvej pamäti ešte prebytok. Dnes hľadám hravosť. Tú mi poskytne dobre naladený podvozok môjho “každodenného” auta a ešte stále obuté zimné pneumatiky Pilot Alpin 5. Auto sa na nich oproti letnej zmesi hýbe o poznanie viac a do popredia dovolí vystúpiť prirodzenej vyváženosti naladenia vozidla. A keďže toto všetko sa deje pri nižších rýchlostiach, postačí aj tých 140 koní, čo mám pod kapotou. Až po krátku zastávku pod Strážovom zíva cesta totálnou prázdnotou a stretávam iba partiu robotníkov a disciplinovane idúce dva páry cyklistov.

Nasledujúci a donedávna katastrofálny úsek naprieč Zliechovskou dolinou patrí po kompletnej rekonštrukcii asfaltového koberca do mojej top päťky. Nakoľko profil tohto úseku má všetky atribúty na preverenie kvalít podvozka, snažím sa sem dostať, ak je to možné, s každou testovačkou. Jediné, na čo si tu treba dať momentálne pozor, sú krajnice plné zvyškov zimného posypu a bordel v podobe nánosov blata, ktorý zostal po ”zodpovedných” členoch hnutia “Lesy sme my”.

Po tejto priam tanečnej nirváne sa s vyhodenou smerovkou do prava pripojím na cestu 574, smerujúcu cez Valaskú Belú a Homôlku až do Ilavy. Hore kopcom tu 140 koňová jedna štvorka nestíha, a tak si šetrím sily na downhill s výhľadom na Vápeč a veľmi zábavný úsek za Štyrmi Lipami. Po vjazde do Ilavy to beriem vegetne až domov, kde odparkovávam s pocitom, že som na niečo zabudol.

To víno!

Mohlo by sa vám páčiť