“Není také polečko,
není také polečko,
jak je to myjavské,
jak je to myjavské.”
Veru, ľudovka neklame. Myjava, presnejšie región Kopanice, má veľmi charakteristické políčka, po našom okresky. Nie sú tu vysokohorské stupáky, ani dlhočizné klesania do dolín. Miestne cesty sú síce vertikálne členité, ale hlavne sú tak akurát úzke, kľukaté, miestami pretkané adrenalínovými horizontami. Hyperšportom by to asi nesedelo, ale prineste si nejaký hot hatch, Mazdu MX-5, Hondu S2000 alebo Lotus a veľkému úsmevu sa neubránite.
V rámci shutdown-ového jazdenia sme si tentoraz vybrali iba predjedlo vo forme úsekov južne od Myjavy, s tým, že cestou tam som mal ešte chuť si vyskúšať slepú cestu z Dechtíc do Dobrej Vody. Je síce krátka, no technická, a nikto nikomu nezakazuje, aby si ju dal viackrát. V danom regióne je toho oveľa viac, niečo mi hovorí, že tam budeme chodiť teraz často. Beháme tam už nejaké tie roky, hlavné “highlight-y” už máme zmapované, ale ako ma prísne poučili miestni obyvatelia, veľa dobrôt ostalo pred nami ešte ukrytých. Čo je ukryté, to treba odokryť, takže Kopanice, traste sa.
Času nazvyš nebolo, preto sme to tentoraz museli trasovo zeefektívniť. Okrem klasického duelu Miaty s ostrou S2000, ktorý sa zvádzal už minule na Skýcove sme pribrali parťáka na Lotuse Elise MK1. Tri jazdecké nástroje, dokonca bez strechy, pekné slnečné počasie, to je kombinácia, ktorá dáva zabudnúť na aktuálne trápenie doby. V situácií, v ktorej sa svet zmieta, v akej naša generácia ešte nebola, je psychohygiena viac ako prospešná, ba nutná.
K dokonalosti pojazdenia chýbala ešte tradičná káva s nejakým občerstvením v reštaurácii, ale nereptáme, my sme šťastní, že si vieme ešte dobre zajazdiť, nie v každej krajine je to takto povolené. Dokonca ani doprava tentoraz nebola taká hustá ako minule, nebolo sa treba vláčiť za nejakým slimákom, kým by z plnej čiary nebola prerušovaná.
Príroda okolo sa už začala veľmi pomaly obliekať do zelenej farby, verím, že o pár týždňov nás tam bude čakať vizuálna slasť. Pripomínam, že vlastníci kabrioletov vnímajú tieto atribúty intenzívnejšie a nielen to. Samotná jazda bola veľmi príjemná, vietor vo vlasoch má svoje čaro, bez strechy aj zvuky z auta sú iné, napríklad prešmyk zadných pneumatík je jeden z tých najlepších.
Prijatím anglického chuligána medzi japonských samurajov sme si podpílili konár vlastného sebavedomia. Elise nedisponuje samosvorným diferenciálom, spomínam to len preto, lebo už nasilu hľadám na tom voze nejaké negatívum. Na tých cestách tam to bola nedostihnuteľná zbraň. Mušia váha (715 kilogramov), trochu prepracovaný motor (presné čísla ešte nie sú k dispozícii, ale mohlo by tam byť 160 koní), podvozok, ktorý je stvorený na zábavu, nie na nákupy a mali sme vymaľované. Vidieť ten stroj v akcii je zážitok sám o sebe.
Víkendy sú fajn, ale sú nejaké krátke. Tráviť týždeň v dobrovoľnej karanténe má svoje ubíjajúce úskalia, ale musíme byť rozumní a veľmi disciplinovaní. Spolu to zvládneme. Aj prostredníctvom jazdenia. Ľudia, jazdite kým môžete, ale pekne zodpovedne a tolerantne. Lebo stretli sme zase kadejakých kreténov. A spomínal som už, že by som veľmi chcel Lotus Elise? Aha, ešte nie…
