Rýchla(Fast) cesta tam a potom zase späť(Back)

Vlastne ani neviem, prečo som sa na toto auto tak tešil. Najskôr pripadol redakčný žreb na Laca. Ten bol pod tlakom mimo redakčných povinností prinútený (nie donútený!), sa ho vzdať. Vtom som nastúpil na scénu víťazoslávne ja a ujal sa pôvabne tvarovaného hatchbacku s českými koreňmi. Udalosť to bola o to väčšia, že červený Hyundai i30 Fastback doteraz nebol poškvrnený žiadnym novinárom. Za moje krátke pôsobenie v tejto brandži som prišiel na to, že aktivita áut zo slovenských pressparkov sa zväčša odohráva v Bratislavskom okolí, kde je zaujímavá akurát tak Pezinská Baba. Keďže podľa mňa je to dosť nudný a jednotvárny kolobeh, zaumienil som si uviesť Hyundai i30 Fastback do života cestou po najkrajších šoférskych zákutiach nášho Slovenska.

Naše “rande” sme začali v Čičmanoch. (Ne)Tradične maľované drevenice svojou nadčasovosťou už dokázali zmiesť zo stola nejeden módny výstrelok a do dnešného dňa im na kráse neubudlo. O istú nadčasovosť sa evidentne snažili aj dizajnéri Fastbacku. Nestačilo im však iba pricapiť batoh na klasickú 5 dverovú verziu, ale začali pekne krásne od áčkového stĺpika. To čo stvorili a následne priniesli na trh, osobne považujem za asi najpríťažlivejšie a dizajnovo najvyváženejšie auto v nižšej strednej triede. A ten zadok páni. Tak ten je tak príťažlivý, že nejedna fitneska naprataná v kompresných legínach ho môže Fastbacku závidieť.

Po krátkej lekcii histórie sme sa rútili k jednému z najzábavnejších horských priesmykov. Šturec na mape osempalcového navigačného systému vyzerá skoro ako kŕčová žila, ktorú mi dva roky dozadu vyoperovali. Pri samotnom prejazde však už tak kŕčovito nepôsobil. Skôr naopak. Prehľadne naskladané zákruty neskrývali žiadne zákernosti a svižnú jazdu si tu môžu užiť aj začiatočníci, ktorých tu vie byť cez víkend neúrekom.

Mňa dnes na moje prekvapenie privítal prázdny kopec (lucky me), a tak som opáčil naladenie podvozku. A ten bol rýchly. Veľmi, veľmi rýchly. Sériové obutie pneumatík Michelin Pilot Sport 4 s rozmerom 225/40 R18 dovoľuje autu lietať v zákrutách s kadenciou, za ktorú by sa nehanbil nejeden ostrý päťdveráčik. Tých zopár pridaných kíl za zadnou nápravou robil divy a zadná náprava nie a nie odtrhnúť. Moje pretekárske chúťky zbrzdil až plaziaci sa expedičný Unimog. Keďže to situácia nedovolila, tak som sa musel až po odbočku na Banskú Bystricu pozerať na hompáľajúce sa vedro, ktoré mi veľmi pripomínalo slonie guľky z posledného výletu do kolísky ľudstva.

Dvojprúdovka smerom na Bystricu ma od tohto pohľadu našťastie oslobodila a mne už nič nebránilo vydať sa smerom na Brezno, pokračujúc ďalej na východ.

Niekde za Heľpou odzneli aj posledné ozveny poobedňajšej premávky a na ceste som už zväčša stretol iba náhodné zoskupenia “obehnutiabojacichsa” turistov. Potrebe zdolať dve-tri vlečúce sa autá jedným šupom dobre asistoval motor. Ten so svojim stádom 140tich benzínových poníkov síce nie je žiaden pretekár, ale v prípade potreby sa dá na jeho lineárny a pozvoľna nastupujúci výkon spoľahnúť. Túžba za lepšou odozvou akcelerátora sa dá ľahko vyriešiť novinkou, ktorou krátka verzia i30ky zatiaľ nedisponuje.

Tou je volič jazdných režimov, ktorý pri zvolení jedného z troch módov upraví parametre riadenia, prevodovky a predovšetkým odozvy motora na stlačenie plynového pedálu. Ja osobne som v 99 percentách času strávil v režime SPORT, kde sa podľa mňa auto správa presne tak, ako to konštruktéri od začiatku aj chceli.

Presvišťal som okolo Chmarošského viaduktu a za Stratenou som vyhodil smerovku doľava. Úzka cestička, z jednej strany ohraničená bralom a z druhej povodím Hnilca, ma doviedla až do Stratenskej Píly. Vonkajšia teplota atakovala hranicu 32 stupňov, preto som vďačne schladil svoju telesnú schránku v osviežujúcich vodách. Takéto osvieženie vždy padne vhod.

Do dobre tvarovaného a prístupného kufru, ktorý by s prehľadom zhltol dovolenkovú batožinu pre normálnu štvorčlennú rodinu, som odložil uterák spolu s mokrými plavkami a plný energie som sa pohol ďalej.

Nad Dobšinským kopcom som sa dlho nezdržal. Keďže tu bola celkom plnka, tak som spravil iba zopár záberov. Namiesto jednoduchšej a rýchlejšej južnej cesty cez Rožňavu, sa zvrtol červený Fastback na Mlynky. Na ďalšom rázcestí som neodbočil na Hnilec, ale pokračoval som po okraji Slovenského raja po ceste 533. Tá bola v katastrofálnom stave a už zúfalo, spolu s celou našou redakciou, čaká na rekonštrukciu. Karta sa našťastie obrátila zvrtnutím sa na Gelnicu. Táto cesta bola ešte pár rokov dozadu označovaná ako slovenská verzia 50tich odtieňov šedej a na aute so športovým podvozkom takmer nezjazdná. To sa však zmenilo a momentálny stav z nej robí presný opak, a každému, kto si chce “skrátiť” cestu do Košíc/Prešova a popri tom sa zabaviť, ju vrelo odporúčam.

V Košiciach som pristál niečo po piatej, na prvej sympatickej pumpe. Kávu, pastrami sendvič a vodu doplnilo niečo vyše 30 litrov naturalu a začal som pomaly rozmýšľať nad cestou späť. Nakoniec voľba padla na komfortnejší variant v podobe diaľnice D1.

Nasledujúce ráno som si zbalil svojich zopár “švestek” a šup ho na autostrádu. Hluk spôsobený väčším valivým odporom športových pneumatík sa stratil niekde okolo stovky a potom už len príjemné ticho. S tempomatom nastaveným na hornej hranici akceptovanej policajným radarom, cesta ubiehala rýchlo a ja som mal čas zamyslieť sa nad mojim červeným partnerom.

Hyundai i30 Fastback je veľmi dobrý spoločník ,vhodný na komfortné rodinné cestovanie. Pasažieri, okrem ticha, ocenia aj priestrannú kabínu s množstvom odkladacích priestorov. Šoféra zase poteší, že v prípade potreby vie so svojim perfektne naladeným podvozkom vystrčiť aj rožky. Tu ho však zbrzdí nedostatok výkonu, ktorý však dodá v najbližšej dobe verzia z divízie N Performance. A to bude iné kafé!

Mohlo by sa vám páčiť