Prvý veľký letný roadtrip a spoločný augustový redakčný výjazd na Grossglockner vo mne zachoval veľmi príjemné spomienky. Vysokohorská alpská cesta s dychberúcimi výhľadmi sa mi do srdca zapísala ešte v 2014-tom, keď som ju spoločne s partiou kamarátov absolvoval prvý raz. Už vtedy mi ukázala, že dokáže šokovať, prekvapiť, potešiť a drapnúť ma tak silno, že bude patriť medzi moje najobľúbenejšie miesta v Európe. A práve preto som sa nechcel vzdať myšlienky, že som tam v auguste bol posledný raz počas tohtoročnej sezóny. Veď predsa, teplo je, aspoň u nás, tak do polovice októbra. Tak prečo si Alpy nezopakovať ešte v septembri?
S touto myšlienkou som sa pohrával dovtedy, dokým som nezistil, že sa v jeden víkend kombinujú tri faktory. Prvý – predĺžený víkend so sviatkom pripadajúcim na piatok; druhý – v tento čas býva v Alpách ešte relatívne teplo; tretí – na tento víkend pripadala aj ďalšia zaujímavá akcia, konajúca sa takpovediac po ceste. Viac argumentov nebolo treba. Na Facebooku som vytvoril udalosť a pozval kamarátov na posledný veľký letný roadtrip, ktorý zahŕňal jeden deň pri jazere Wörthersee na akcii Wörthersee 2k17 Reloaded, organizovanej skupinou nadšencov, ktorí si hovoria Vor Dem See. Ďalšie dva dni sme mali tráviť na Grossglockner Hochalpenstrasse.
Cez 20 záujemcov o akciu sľubovalo peknú účasť a mne, ako nekorunovanému organizátorovi, sa začali potiť ruky. Začal som sa tešiť na 15. september a pomaly v hlave odpočítavať. Čím bol však bližšie samotný termín a predpovede počasia jasnejšie, tým viac ľudí ubúdalo. Nakoniec zostalo pevné jadro – osem pasažierov, z toho šesť pilotov. Posledný týždeň bol „hajp“ okolo odchodu na trip už obrovský. Riešili sme ubytovanie, sledovali sme ako to vyzerá v našich lokalitách, pripravovali výbavu a… a dumali, či nebude rozumnejšie ísť na zimných pneu. Grossglockner bol totiž ešte pred víkendom posiaty čerstvou 30-centimetrovou vrstvou snehu. Ani pri jazere Wörthersee nesľubovali letné počasie. V doline okolo 10 až 12 stupňov, na horách plus 2 až mínus 3. Samozrejme, nad rozumom zvíťazilo srdce a tak sme sa na letnom obutí vydali zdolať túto výzvu.
V piatok bol diktovaný nástup o 8:00 na známej čerpačke Slovnaft na Prístavnej ulici v Bratislave. Nové detašované pracovisko redakcie RevRats bolo výborným stretávacím bodom – varia tu skvelé raňajky, je tu dosť miesta na zaparkovanie celej bandy, dobré posedenie a majú tu 99-oktánový benzín. Aj napriek tomu, že išlo o čisto pánsku akciu, dvaja účastníci sa nedokázali dostaviť na čas a tak už pri odchode vznikol jemný sklz. „Nevadí, niet sa kam ponáhľať“ – hovorili sme si. Osem štyridsaťpäť miestneho času už štartovala šestica áut – Audi RS4, upravená Audi A4, nový Golf GTI Clubsport, Abarth 500, Subaru WRX STi a štylový Mercedes E55 AMG. Partii štvor- a osemvalcov ešte na záver požehnal okoloidúci, ktorý nás povaroval pred hraničným prechodom, na ktorom sa robia zápchy kvôli nákupuchtivým Slovákom počas sviatku. Mávnutím rukou som s kolónou odišiel hádajte kam. Práve do tejto kolóny, keďže ma Waze nanavigoval „najrýchlejšou cestou“ priamo sem. Aj napriek strachu z nedodržania niektorých emisných noriem sme letmou policajnou kontrolou na hraniciach relatívne rýchlo prešli. Potom už nasledovalo pokojných 400 km diaľničnou jazdou priamo na Wörthersee.
Na naše prekvapenie sme prišli do úplne prázdneho a vyľudneného mestečka Reifnitz, kde obyčajne počas akcie Wörthersee Treffen nie je kde zaparkovať a cesty sú upchaté všakovakými vytunenými autami. Klasický Wörthersee Treffen je totiž najväčší európsky zraz, kde sa odhaduje účasť približne 30 000 áut počas trojtýždňového trvania. Teraz sme narazili na ledva desiatku. Výdatný obed nás však ukľudnil a po ubytovaní sme išli omrknúť celé okolie jazera. Medzičasom, s pokročilejšou poobednou hodinou sa to začalo napĺňať. Klasické stanoviská ako Pyramidenkogel či dnes už legendárna čerpačka Mischkulnig a Turbokurve s parkoviskom na Faak am See boli hlavným dejiskom Reloaded eventu. Práve tu bola najväčšia plnka, porovnateľná s klasickým jarným Wörthersee Treffen.
Miestami to celé pripomínalo festival gýču, avšak k videniu boli okrem tradičných static „kolotočov“ aj vcelku zaujímavé kúsky. Jedným z nich bol určite Huracán Liberty Walk či Porsche Macan GTS v Martini Rust polepe. Najväčší záujem však vyvolala nenápadná Toyota Supra, ktorá obúvala pneumatiky široké ako svet, vzadu trčal výfuk s priemerom hlavy novorodenca, pod kapotou ukrývala to najväčšie turbo, aké som kedy videl a v zadnom kufri boli uložené dve obrovské nádrže dusíku. Majiteľ sa nám pochválil, že jeho sleeper má cez tisíc koní. Klobúk dolu.
Večerné blúdenie medzi stanovišťami sme nakoniec aj kvôli únave z jazdenia oželeli a vymenili za pokec na ubytovaní. Bolo treba sa pripraviť na sobotný odjazd na Grossglockner a ďalšie celodenné jazdenie. Polooblačno a 13 stupňov mal v horách vystriedať dážď a ochladenie o desať stupňov. Alpy sa však nad nami zmilovali a tak si to na nás vybili ešte po ceste. Posledné tankovanie pred vstupom do Heiligenblutu a na Hochalpenstrasse už dávalo nádej, že hore by to mohlo byť „dobré“. Dobré v našom prípade znamenalo sucho, keďže (pripomínam) sme mali obuté letné gumy. Práve pri poslednom tankovaní som si spomenul na kolegu Laca a prekliatie, ktoré sa tento rok nieslo spolu s Grossglocknerom. Cestou tam mu osud neprial a autom to na Hochalpenstrasse nedal. Podobnú, avšak menej závažnú výstrahu mi osud udelil práve tu. Pri obchádzaní auta sa mi nedopatrením podarilo nenávratne odlomiť spätné zrkadlo. Pohotoví kamaráti sa mi okamžite začali smiať a dokumentovať si to, zatiaľ čo ja som ofačovával držiak späťáku dvadsiatimi vrstvami červenej izolačky. Amatérske, avšak vysoko účelné riešenie odolalo aj nepriazni počasia či rýchlosti a vydržalo na aute dodnes.
Samotný výjazd k hotelu priamo na Hochalpenstrasse bol magický. Mokrá cesta, hustá hmla, ktorá neumožnila nováčikom užiť si prvé výhľady, sneh a zima. „Perfektné“ predispozície na jazdu na letných. Rozhodli sme sa ubytovať a naobedovať kým sa ako-tak vyčasí. Príchod k hotelu sme mali okolo 13:30, pričom nás čakala nemilá tabuľka hneď pri zamknutom vchode. Check-in je až od 14-tej a majitelia sú ešte len na ceste. Začali sme teda hľadať miesto, kde by sme sa mohli zatiaľ zložiť a naobedovať. Po neúspešnom pokuse v slávnej drevenici, v ktorej robia famózne rezne a štrúdľu, sme nakoniec zakotvili v jedinom otvorenom podniku široko-ďaleko. Jedlo síce nebolo stobodové ako u skromnej konkurencie o pár sto metrov vyššie, ale hladné krky to nasýtilo. Medzičasom začala Hochalpenstrasse postupne ukazovať svoju tvár. Hmla sa strácala a asfalt presychal. Miestami dokonca vykuklo aj slniečko. Niekto sa asi nad nami zľutoval a povedal si, že keď už sme sem merali takú cestu, tak nech si trochu aj pojazdíme.
Viac nám nebolo treba. Behom najbližších štyroch hodín sme stihli pozrieť všetky dôležité miesta a prejsť Hochalpenstrasse niekoľkokrát. Dva stupne a suchý asfalt sa ukázal ako fantastická kombinácia pre naše letné nastavenie a autá prekvapivo držali ako pribité. Z môjho subjektívneho porovnania som mohol ísť tak na 80 % z limitu, ktorý bežne jazdím na tejto trase v lete. Trojciferné rýchlosti sa dalo dosiahnuť často a ľahko. Iné limity však dosahovali atmosférické V8-čky, ktoré bojovali s riedkym vzduchom a výrazným poklesom výkonu. Stále to bola však viac-menej vyrovnaná jazda.
Desiatky najazdených kilometrov nás opäť uhnali na hotel, kde večeru vystriedalo večerné posedenie v bare pri pivku a spoločný pokec o autách, scéne či o tom, ako sa jazdilo. Nočná predpoveď počasia nás trocha vyľakala, keďže hlásili príval nového snehu, čo by mierne skomplikovalo náš zjazd do doliny a následnú cestu domov. Ráno však ukázalo opak a tak sme sa o 6:30 stretli pri autách s cieľom ísť si vychutnať jemné denné svetlo na prázdnej Hochalpenstrasse. Po burácajúcom naštartovaní RS4 vyšiel majiteľ hotela, aby nás varoval a stopol predtým, než sa vyberieme na cestu. Jeho dôrazné „No, no, no, no, please no!“ sme vypočuli a motory zhasli. Vraj je na ceste ľad a nemuselo by to dopadnúť dobre. Počkať sme mali do ôsmej hodiny ráno, kedy už budú cesty posolené a zjazdné. A tak sa štvorica z nás pre nepriazeň počasia rozhodla po raňajkách odísť priamo domov, zatiaľ čo zvyšná štvorica ostala dúfajúc, že to bude neskôr lepšie a čo-to ešte pojazdia. Čakanie sa vyplatilo a ja som sa v upršanej Bratislave pozeral, ako si Clubsport užíval neplánované slnečné počasie do obedných hodín. Ak by som nebol na Grossglockneri tento rok už dvakrát, aj by ma to silno mrzelo, že som nepočkal.
V pôvodnom pláne, v prípade dobrého počasia, bola opcia ísť domov mimo diaľníc a prejsť si ešte Kalte Kuchl, avšak hustý dážď a nepriaznivé počasie nás presvedčilo o tom, že najrýchlejšia cesta okolo Salzburgu a Linzu bude tou najlepšou voľbou.
Bol to skvelý víkend a výborná bodka za úspešnou zahraničnou roadtripovou sezónou. Už teraz sa teším na ďalšie výlety. Okrem toho, Wörthersee 2018 už pozná svoj termín a my sa tam plánujeme vybrať v termíne od 5. mája do 8. mája s otvoreným programom na okolité výjazdy. Tak čo, pridáte sa?
