Posledné slnko nad Alpami: Jesenný roadtrip s Octaviou RS
- Od Lukáš
Zbehlo sa to rýchlo. Síce boli Dolomity v pláne už od začiatku leta (s vidinou zloženej strechy na MX-5), vhodné počasie a pracovný program si nie a nie nájsť prienik. A potom zrazu, už pomaly po sezóne, sa v redakcii objavila Octavia RS a aj počasie si povedalo, že ešte počká so snehom a jesenné slnko nechá potiahnuť nadčas. S kľúčmi od RS v atraktívnej zelenej Cosmic Green preto nebolo prečo ďalej rozmýšľať, teraz alebo nikdy!
Zložili sme do hlbín jej 600 litrového kufra cestovné tašky, fotoaparát, dron (a aj tak zostal z 2/3 prázdny) a vyrazili sme. A vyraziť vie Octavia RS vo svojej aktuálnej podobe veľmi slušne. Na výber v cenníku totiž svieti len jedna motorizácia. Prepĺňaný, benzínový dvojliter, ktorý pri aktivácii všetkých svalových vlákien vyprodukuje 265 konských síl (195 kW), doplnených porciou 370 Nm už od 1600 otáčok. Štandardne spolupracuje so 7-stupňovou prevodovkou DSG a pomocnú ruku už v sérii podáva elektronicky ovládaný, samosvorný diferenciál medzi prednými, hnanými kolesami. Na svoje predstavenie však budú musieť ešte chvíľu počkať. Najskôr sa musíme civilným tempom dostať na pomyselnú štartovnú čiaru nášho spoločného dobrodružstva, okraj Viedenského Nového Mesta. Skoré piatkové ráno nás našťastie ušetrilo zdržaní v zápchach a tak nič nebránilo vyraziť po okresnej ceste číslo 21 cez Pernitz na prvú jazdeckú rozcvičku, úzku a zakrútenú okresku nad Kalte Kuchl. Oproti letnej sezóne je Kalte Kuchl v piatkové októbrové ráno na nepoznanie. Alpengasthof na rázcestí zatvorený, nikde ani nohy a ticho jesenného rána na úpätí Álp netradične prerušuje nie zvuk automobilov alebo motocyklov, ale motorovej píly z neďalekého dvora.
Prepínam na dotykovej obrazovke auto do „športu“ a vyrážame svižne do kopcov. Ten kufor je ale riadne veľký. Veci v ňom lietajú už po zopár prudších zákrutách aj napriek Simply clever riešeniam. Hm, nebolo to zlé, ale ideálne pódium pre Octaviu RS podľa mňa ešte len zodvihne oponu za Mariazellom. Keď sa cesta trocha viac otvorí a začne sa v pravidelnejšom rytme vlniť zo strany na stranu. Presne ako tá s číslom 24, lákajúca na jazdecký tanec popri rieke Salza smerom na Wildaplen. RS tu rýchlo chytila rytmus a spokojnosťou si decentne buble do koncoviek pri ubratí plynu a odradení. Celkom sa mi to začína páčiť. Za Wildalpen cesta číslo 24 ešte pokračuje nejakých 15 km, odbočujeme vľavo na „dvadsaťpäťku“ na Palfau a hneď na začiatku obce si úvodné dejstvo roadtripu preberáme pri prekvapivo chutnom obede v miestnej reštaurácii. Z Palfau však nepokračujeme cestou 25, ale spočiatku nenápadne vyzerajúcou okreskou poza reštauráciu smerom na Grossreifling, ktorá sa ukáže ako príjemným spestrením pred trocha nudným presunom, ktorý na nás čaká smerom na Liezen a Zell am See. Tento úsek cesty by sa síce dal nahradiť aj záživnejšími zákutiami, no vzhľadom na čas volíme čo najrýchlejšiu trasu. Vrcholom dnešného dňa má byť Grossglockner, ktorý si chceme užiť dostatočne dlho a za svetla.
Kúsok za odbočkou na Grossglockner ešte odbehneme na začiatok Zell am See dotankovať a prebrať sa kávou s koláčom (Cosi coffee store & more a hneď vedľa OMV splnila potrebu auta aj posádky dokonale). Posilnení kofeínom vyrážame na posledný úsek dnešného putovania, k bránam Grossglockneru. Bežne si za vstup osobného auta pýtajú 45 eur, vzhľadom na končiacu sa sezónu je však po 11. októbri cena zvýhodnených 35 eur. K bráne sme dorazili na letných pneumatikách, počasie nám však praje. Radšej som ale nenechal nič na náhodu a do kufra som pri odjazde hodil aj reťaze, ktoré môžu pri vstupe podľa poveternostných podmienok požadovať. A to aj napriek tomu, že povinnosť zimných pneumatík pri snehu alebo námraze je v Rakúsku v platnosti až od 1. novembra.
Predpoveď síce na vrchole Hochalpenstrasse ráta v noci s mínusovými teplotami, ktoré sa aj cez deň prehupnú cez nulu len veľmi neochotne, zrážky však nemajú byť najbližšie dni žiadne. Okolo cesty sú už ale pozostatky prvých snehových nádielok tohto roka. Síce tak hore letné pneumatiky už veľké divadlo nepredvedú, no ani so stúpajúcou nadmorskou výškou sa Octavia RS netrápi s ich nedostatočným gripom a na výjazdoch ochutnáva náznak nedotáčavosti až keď moc pritlačím na pílu. Inak si svor zodpovedne plní svoje úlohy a v rámci možností priľnavosti studeného asfaltu suverénne vyprevádza Octaviu RS zo zákrut bez potupného preklzovania. Studenšie počasie a jesenný termín však majú aj svoje výhody. Cesta je oproti letnej sezóne neporovnateľne prázdnejšia, žiadne karavany so zapáchajúcimi brzdami alebo cyklisti. Zopár výjazdov na dnes uzatvárame výhľadom z Kaiser-Franz-Josefs-Höhe a so západom slnka sa poberáme na ubytovanie do Wallackhausu, ktorý mimochodom už zopár rokov prevádzkuje český majiteľ.
Program na sobotné ráno je jasný. Skorý budíček, oškriabať námrazu z okien a zohriať auto ležérnym výjazdom na Edelweissspitze kvôli výhľadom, ktoré v piatok na severnej strane priesmyku v najvyššej časti ukrývala hustá hmla. Už za prejazdom cez tunel však neplánovane zastavujeme. Na ceste totiž stojí krásne Porsche 911 Speedster generácie 993, ktorého majiteľ hrdo predvádza, v akom stave ju má: „like a brand new car“. S panorámou Grossglockneru v pozadí je to dokonalosť sama. Netrvá dlho a dobieha nás žltý Lotus Elise s českými značkami, vychutnávajúci si posledné slnečné dni bez strechy aj napriek nízkym ranným teplotám. Na parkovisku pod Edelweissspitze narazíme tiež na české BMW Z4, ktoré stretneme aj o deň neskôr v Dolomitoch, podobne ako zopár ďalších áut. Vidieť, že polovica októbra v súhre s pekným počasím vytiahla viacerých dôstojne sa rozlúčiť s tohtoročnou jazdeckou sezónou. A tá na horskej ceste pod vrchom Grossglockner je už v poradí deväťdesiatou, ako sa dozvedáme podľa priloženej nálepky, ktorú nám pri vstupe na tento ikonický alpský pass pribalili na bráne.
Grossglockneru dávame na tento rok zbohom a mierime na juh smerom na Lienz, s rýchlou zástavkou na fotku s alpskou panorámou a kostolom v Heiligenblut. Následne nepozorovane prekračujeme hranicu do Talianska smerom na Toblach a mierime na juh, do východiskového bodu jazdenia v Dolomitoch, Cortiny d’Ampezzo.
Kúsok za výhľadom na Tre Cime však odbočujeme vľavo na cestu číslo 49 a zastavujeme na obed s výhľadom na malebné Lago di Misurina. Kúsok za Misurinou opäť odbočujeme vľavo na cestu číslo 48, Passo Tre Croci, ktorá vás výhľadmi na monumentálne horské masívy uvíta a z východnej strany vovedie do Cortiny d’Ampezzo. Samotné mesto, ktoré bude hostiť olympijské hry, si nechávame na večer a rýchlo sa ubytujeme v dedinke Pocol kúsok nad Cortinou. Z pohľadu jazdenia po tunajších passoch ide o ideálnu lokalitu, priamo na rázcestí medzi cestami na priesmyky Giau a Falzarego. Giau počká na zajtrajšie ráno, na programe dnešného dňa je tradičný jazdecký okruh po Dolomitoch, začínajúci Falzaregom (2105 m.n.m.), so zástavkou na vychutnanie si tunajšej atmosféry (a pohľadov na skupinku starších Porsche a BMW) pri káve a štrúdle v Arrabe, pokračujúc cez Passo Pordoi (2239 m.n.m.), Passo Sella (2244 m.n.m.) a Passo Gardena (2121 m.n.m.) do Corvary. Okruh po tunajších priesmykoch by sa dal ešte pokojne rozšíriť, vzhľadom na pokročilú hodinu však z Corvary smerujeme cez Passo di Campolongo (1875 m.n.m.) späť na Arrabu a cez Flazarego so zapadajúcim slnkom na hotel.
Druhý deň v Dolomitoch začína veľmi skoro. Passo di Giau (2236 m.n.m.) si chceme dopriať s východom slnka a prázdny, s monumentálnym výhľadom na okolité masívy, mnohými označovaný za jeden najkrajších v Dolomitoch. Nie sme na ňom aj tak sami, noc tu strávilo množstvo karavanov a podobne skoro ako my si privstalo aj množstvo turistov, vykračujúcich za doprovodu studeného vetra smerom do okolitých kopcov. Studený vietor vyhnal nakoniec aj nás späť na hotel na raňajky a uzavrieť tohtoročnú jazdeckú sezónu návratom domov. Z Cortiny však už volím priamu cestu na sever, z ktorej je len 15 km vzdialené, instagramom preslávené Lago di Braies. Čo na fotkách na Instagrame ale pôsobí ako utajený klenot uprostred lesa, to naživo síce malebný klenot naozaj je, ale plný turistov a instagramových modeliek. Rozhodne však stojí za návštevu a krátku prechádzku, posledné talianske espresso v bistre na brehu jazera, 15 eurové parkovné a môžeme spokojne vyraziť domov.
Aby som ale nezabudol, že sme sa tu neboli len bohapusto voziť a obdivovať prírodné krásy Álp a Dolomitov. Škoda Octavia RS v prevedení liftback bola na podobný roadtrip skvelým partnerom. Priestranná, dostatočne pohodlná, tichá a úsporná na diaľničné presuny (po 2000 km sa priemerná spotreba ustálila na 8,4 l) a keď prišlo na lámanie chleba v priesmykoch, nespravila si hanbu ani v ľahšom tandeme s Porsche 911. Samozrejme, neježili sa mi z nej vlasy na temene, to od nej ale ani nikto nečaká. Je to dokonalý „daily allrounder“, ktorý vie svišťať nemeckou diaľnicou 250 km rýchlosťou, pokoriť stovku za 6,4 s, ale na druhej strane bez kompromisov plniť rodinné alebo pracovné povinnosti a okoreniť ich štipkou športových génov. Za zvýhodnenú cenu 38 620 € je to stále horúci kandidát na titul „najlepšie rozumné auto na všetko“ do firmy alebo rodiny.
