Od Tatier k Dunaju?

Keby sme sa chceli držať trasy z názvu legendárnej pesničky, jazdecky by sme sa unudili. A my nudu nemáme radi. Dokonca ju priam neznášame. Uvediem vám príklad. Ako chodíte z Nového Mesta do Trenčína? Ak po diaľnici, tak padajte odtiaľto! Jediná pravá cesta vedie cez Beckov!

Podobne, aj z Hriňovej na Dobšinský kopec vedie niekoľko ciest. Ale iba jedna, 137 kilometrov dlhá, poskytuje maximalizovaný zážitok plný zákrut, adrenalínu a jazdeckého uspokojenia. Takmer celý úsek pozostáva z dobre poskladaných zákrut a tých pár oddychových úsekov, buď roviniek (ktoré sú nutné, aby sme mohli upratať pomalé vozidlo pred sebou) alebo intravilánov obcí, je nutných na – oddych.

Prvý úsek Hriňová – Kokava je takou príjemnou demoverziou na zahriatie bŕzd a prevádzkových kvapalín. Vedie zalesneným územím a určite nesklame. Ale až ten druhý úsek, Kokava – Klenovec a následne až k vysokej peci Sirk-Červeňany, je už tá pravá nálož. Rozumná šírka komunikácie, miestami aj novší koberec, ale hlavne skutočné vracáky do kopca/z kopca prevetrajú ostražitosť nadšenca. Tento úsek je takým tým jadrom, kvôli ktorému som zvolil presne túto trasu. 38 kilometrov ubehne ako nič, na konci je však pribalený garantovaný úsmev so zárukou. 

Sirk-Turčok-Lubeník je z podobného, ale predsa z iného cesta. Vracáky ostali, cesta je však užšia a kvalitatívne horšia. Nie však natoľko, aby som ju zatratil. Nebude vyhovovať každému, tu treba aplikovať zvýšenú opatrnosť, ale osobne mám rád tieto uzučké výzvy. Ďalej je to už predsa len trochu rýchlejšie, Jelšava-Dobšiná prináša to klasické okreskovanie, ani nie extrémne technické, ani príliš otvorené, bavíme sa vyslovene o vyváženom strede. 

Dobšinský kopec a jeho legendárnu “podkovu” netreba nikomu predstavovať. Ako záver po dobrom jazdení je to fajnovka, ale ako jediný šoférsky cieľ by neobstál. Na to je príliš krátky a vyťažený. Ale dal som si ho trikrát, aby mu smutno nebolo. Schválne som vynechal redakčný Svätý Grál – blízky Hnilec, aby som mal dôvod presne túto trasu absolvovať ešte raz. Alebo vlastne viac razy. 

Naspäť zvolená trasa cez Telgárt, Polomku a Brezno ma sklamala. Je to už hlavnejší úsek, takže v protismere som stretol plno idiotov a celkovo som bol viac nahnevaný ako potešený. Je to úsek, ktorý už dovoľuje svižnejšie tempo a hocikto si myslí, že na to má a potom plní stránky čiernej kroniky. Mal som si zvoliť trasu cez Muráň, Tisovec s napojením na Klenovec a s koncom v Hriňovej. Moja chyba. 

Ani si už nepamätám, kedy sme išli prvýkrát na východ okoštovať miestne slasti. Ale viem, že odvtedy každý jeden rok sa tam minimálne raz vyberiem. Tento rok si už môžem hrdo odfajknúť, v danej divnej situácií je tento moment ešte vzácnejší, obvykle tam však zvykneme aj prespať. Tentoraz sa to ešte oficiálne nedalo. 

Ešte na záver by som sa vrátil k dvom postrehom. Nie všade bol dokonalý asfalt, odhadom možno 15 percent bolo problematických, ale na všetkých týchto miestach som našiel tabuľu, ktorá ma pripravila na dané strasti. Napriek tvrdému športovému podvozku som nezažil žiadne nečakané rany, čo rozhodne nezvykne byť pravidelným javom na mojich výletoch. A pomyselnou čerešničkou na torte bolo dosiahnutie rovných 100 000 kilometrov na mojej Mazde 3 MPS presne v obci Dobšiná. Náhoda? Nemyslím…

Mohlo by sa vám páčiť