Bolo to totiž z Bratislavy Hlavnej stanice do Humenného – krížom cez celé celučičké Slovensko. Začalo to celkom nevinne, keď som po dlhej dobe stretol zakladateľa projektu Okresky Miloša. Rozprával mi, ako využil autovlak na nejaký presun. Táto myšlienka ma zaujala, veď prečo v našom veku míňať drahocennú energiu na nudný presun po diaľnici, keď sa to dá urobiť efektívnejšie?
Slovensko je z pohľadu siete autovlakov relatívne jednoduché. Z najhlavnejšieho mesta republiky ide až jeden, ale zato denne. Do Humenného. Priestor na kreativitu sa nám rýchlo zúžil na úroveň poslankyne Romany, takže si už len bolo treba zistiť časové propozície. K tomu sa dostaneme za malý okamih, ale predtým sa pochválim vozovým parkom, ktorým sme sa rozhodli brázdiť Slovensko. Mali sme pripravené dve vysokootáčkové japonky, Hondu S2000 a Mazdu RX-8, jedna točí maximálne 9000 RPM, druhá až 9500 RPM. Mohli sme sa tešiť na mechanický koncert, ktorý rozhodne nie je úplne bežný, keďže dnešné autá točia výrazne menej a… sú také trochu veľmi nudné.
Cez webstránku ZSSK sme si naklikali rýchlik Zemplín, ktorý mal odjazd o 22:57 a príchod do Humenného bol vytýčený na 6:33. Na pohľad to vyzeralo prudko ideálne, veď dáme jednu kapurkovú a ide sa spať, a zobudíme sa presne na mieste. Ešte musím dodať, že cena za autovlak bola 48 EUR, v nej je zahrnutý lístok za 2. triedu v kupé, ale to je príliš drsná Sparta. Za príplatkových 18 EUR (per osoba) sme dostali súkromné dvojležadlové kupé, čo bola primeranejšia forma cestovania.
Nakládka áut bola stanovená na 21:25, vyberať sme si nemohli. Samotná rampa je nízka, je určená aj pre športovejšie vozidlá, proces nájazdu je úplne bezpečný. Zarazili nás papierovačky v dnešnej digitálnej dobe, kde si pracovník všetko písal do predtlačeného formulára ručne a dostali sme aj oldschool pretlačenú tmavú kópiu ako za starých čias. Hlavná stanica veľa zábavy neposkytuje, takže to čakanie bolo trochu otravné.
Otvorená bola len kaviarnička “Express cafe Internet”, kde nemali internet, bohvie či mali cafe ale expres čakal vonku pri peróne. Ale zase Fernet tam stál 2,20 EUR. Nakoniec sme skončili vo vytúženom Zemplíne, ktorému v klaustrofobických priestoroch funguje klíma iba počas pohybu, okno otvoriť bolo zakázané pod hrozbou pokuty. Rýchlik s odchodom meškal 20 minút. Brali sme to pozitívne ako nejaký dobrodružný folklór. Do Humenného sme dorazili s meškaním už 60 minút. Mať dôležitý meeting, tak by nás to rozladilo.
Vylodenie bolo ultrarýchle a mohli sme sa vybrať do Sniny, hľadať raňajkové menu. Toto hľadanie však skončilo fiaskom a museli sme sa uspokojiť s OMV pumpou. Potom sme však zažili prvé veľké cestné prekvapenie, úsek Stakčín – Nová Sedlica nás uspokojil instantne a nechal zabudnúť na predošlé útrapy. Príjemná lesná okreska do najvýchodnejšej obce Slovenska skončila v strede dediny pri chalúpke deduška Večerníčka.
Po nostalgickom rozjímaní sme sa otočili naspäť a nabrali smer Herľany, kde sa nachádza vychýrený gejzír, ktorý bol bez erupcie, lebo tá mala podľa predikcie nastať až o 15:00, a to sme nemohli počkať ani náhodou. Ale keď sme už pri erupcii, tak tá naša – radosti, vypukla na úseku Banské – Herľany. Úplne nový asfalt urobil z daného úseku plných vracákov spomienku, ktorú nutne potrebujeme v blízkej budúcnosti zažiť znovu.
Prekvapenie striedalo prekvapenie, od Medzeva cez priechod Štós až po Smolník sme nestretli ani auto, tento geniálny úsek sme si tak mohli nerušene vychutnať vo veľmi vysokých otáčkach motora. Pokračovali sme cez Krásnohorské Podhradie až do Betliara, kde sme dostali gastronomickú facku. Naša obľúbená Barónka bola zatvorená. Tak sme preleteli už trochu schátralý Hnilec k penziónu Salamander, kde som pred pár rokmi bol ubytovaný, ale rovnako bol zatvorený. Nevadí, pri Palcmanskej Maši sa nachádza brutalistický soc Hotel Priehrada Dedinky, kde sa dá tiež konzumovať. Zavretý bol aj ten.
Okej, nervy sme mali trochu našponované, pri Telgárte sme si v Cafe Depo dali obľúbenú kávu s výhľadom na viadukt a pustili sme sa po slovenskej route sixty-sixty do automúzea DOUBLE RED v Brezne, ktorý disponoval aj reštauráciou. Ani táto destinácia nám o 18:30 nedoručila obed, ktorý sme už s krvavými očami vážne očakávali. Konala sa tam svadba. Kto už má rád svadby? Divné.
Pozreli sme si teda rýchlo múzeum zaujímavých áut, nachádzajú sa tam Mazda MX-5, Mazda RX-7 a Honda Prelude, takže všetko bolo v pohode. Nebojte sa, sú tam aj fajnovejšie kúsky ako Aston Martin, nejaké to Ferrari, Porsche, Lambo, kadejaké raritky alá Noble, De Tomaso a podobne.
V DOUBLE RED sme, našťastie, dostali tip na sesterský hotel RED DEER, nachádzajúci sa asi 10 kilometrov smerom na Tisovec, takže o pol ôsmej večer som si konečne doprial divinový perklet. Kamarát na Honde S2000 tam stretol partiu známych motorkárov, obratom si tam rezervoval apartmán a ostal sa s nimi zabávať. Čo bola určite dobrá voľba, ale ja som sa rozhodol pre nočný trip domov smerom na Bratislavu.
Keby sme boli v televíznom kvíze a otázka by znela: “Autovlak: áno/ nie?”, odpoveďou by bolo jednoznačné ÁNO. Vstať ráno na východe a užiť si okreskovanie smerom na západ má svoje neodolateľné čaro, aj keď na Slovensku je gastro sektor v podivnej kríze, s tým treba rátať. Ciest smerom na západ je veľa, takže tento vzorec ešte budeme aplikovať v nejakej variácii. Btw, nepýtajte sa, prosím, na spotrebu RX-8 🙂
