Nie tak celkom Top Gear verzia „Romanian Challenge“
- Od Laco
Klasika, mali sme silný spoločný plán, úplne všetci, ktorí majú nejakú víkendovku na jazdenie, chceli pôvodne cestovať s nami na najlepšiu šoférsku cestu (GREATEST Driving Road in the WORLD podľa Jeremy Clarksona) – Transfagarasan. Každému je jasné, ako to skončilo. Napakoval som si teda Mazdu 3 MPS s vecami potrebnými na 4-dňový výlet, usadil parťáka, ktorý si ako jediný nakoniec nenašiel výhorku, prečo neísť. Ako isto ju hľadal, ale je dosť slabý v hľadaní výhovoriek. A submisívny navigátor má svoje čaro, poslúcha na slovo.
Trochu nás vydesili nekvalifikované reči o nedostatku diaľníc v Rumunsku, veď čo by sme chceli, keď za 7-dňovú pýtajú 3 eurá (dobre čítate). Maďarská stála 16 eur. Našťastie to bol hoax, asi by sme sa mali prestať pýtať na stránkach ministerstva kultúry. Z Bratislavy sme išli súvisle až k maďarsko-rumunskému hraničnému priechodu, kde nás šokovali kompletné kontroly každého auta. Rumunsko je totiž v divnom podmienečnom režime Schengen-u (plne platí pre leteckú/námornú dopravu). Až masochisticky sa vyžívajú v lustrovaní cestujúcich. Bolo to tak na 30-40 minút, potom aj cestou späť, žiaľ, rovnako. Trochu sme si už odvykli od týchto procedúr, takže nás to dosť vytočilo.
Na druhej strane, celú cestu od začiatku až do konca sme absolvovali po diaľnici, zišli sme z nej pri meste Sebes, kde sme sa v centre ubytovali v hoteli Cazare Turn Hotel za 42 eur na noc (v Alpách je to obvykle 3x viac). Tento hotel sme si nevybrali náhodne, nachádzal sa na začiatku cesty DN67C, cesty známej ako Transalpina. A prečo táto cesta? Lebo všetci, ktorí tam boli i neboli tvrdia, že je lepšia ako DN7C, teda Transfagarasan a je dokonca bližšie. Chceli sme teda v piatok, posledný pracovný deň, začať tým lepším, prázdnejším priesmykom.
Transalpina je rozdelená do dvoch úsekov, ktoré predeľuje kolmo cesta 7A a dokonca máličko treba ísť aj po nej, aby sme sa dostali na druhú časť. Podľa Google Maps bolo pred nami takmer 90 km a približne dvojhodinová štreka. A to stále bola iba prvá časť. Vyzeralo to na masívnu dávku jazdenia, čo sa aj potvrdilo. Vybrali sme sa skoro ráno okolo siedmej (v Rumunsku je časový posun +1 hodina), dostali sme na oplátku prázdnu cestu relatívne dobrej kvality z pohľadu vozovky. Z pohľadu šoféra by som to vedel charakterizovať ako jeden nekonečný slovenský priesmyk Hnilec. Lesný, menej prehľadný, ale technicky náročný úsek. Prudko uspokojivý.
Na druhej strane, viac ako 50 kilometrov dlhý druhý úsek je lepší a prináša ten pravý vysokohorský zážitok. Technicky sa to teda pre krátkosť času dá rozdeliť, že týmto úsekom si zlížete smotanu, ale je dobré si to vychutnať celé. Najvyšší bod je 2 145 n.m. (Transfagarasan je máličko nižšie), vyššie položené miesta sú prehľadné kvôli absencii stromov a dá sa na nich nekresťansky pelešiť. Je tu všetko, aj vracáky na prvý rýchlostný stupeň, ale i úseky na rýchlejšie prelety. To najdôležitejšie je, že povrch je v dobrom stave. Napríklad v prvej časti na jednej jame mi odletela krytka stropného osvetlenia, mysteriózne ju neviem nájsť v aute doteraz. Úplne vážne. Tu už je asfalt v poriadku. Lenže. Máte radi prasiatka? Kravičky, ovečky a gigantických psíkov? Docela slušná fauna sa poneviera na ceste a, žiaľ, srdcervúce obrazy, ako zrazené šteniatka, sú tu časté. Nič pre slabé povahy. Život v horách je drsný.
Vrátim sa k psom, oni sú tu proste všade. A ešte káble. V Rumunsku v obciach (zase videli sme ich len pár, ale aj v Sebesi, čo je mesto) ťahajú elektrické káble ešte oldskúlovo cez stĺpy, nie sú ukryté v zemi. Vytvára to celkom bizarné kompozície. Ale späť na cestu. Netreba zabúdať na sociálny prvok, aj keď trochu iný ako na Grossglockneri, kde ak nestretneš do troch minút Porsche, voláš 112, že asi prichádza koniec sveta. Tu mi to bolo srdcu bližšie, stretával som ľudskejšie autá ako hot hatch-e, Miatky, staré JDM legendy, teda cenovo dostupné autá pre srdciarov. Len tak pre príklad, zaparkoval som k skupinke, ktorú tvorili Mazdy RX-8 a RX-7, MX-5, nejaké to Subaru. Ani som nestihol vystúpiť a mal som pred nosom kameru a nepripravený som dával interview v angličtine level Jahnátek. Následne ma pozvali na jazdu a boha jeho, to bola jazda. Zavesil som sa na lídra (vysvitlo, že je to kolega a píše pre rumunský AUTOEVOLUTION, dobre to maskoval, lebo naši novinári sú namyslení egomaniaci, takže to bola príjemná zmena) s turbo RX-7-čkou a ostatným sme ukázali tanec v priesmyku, ako za starých čias. Neuveriteľná jazda. S kontaktom na konci, ale pst.
V jednej zákrute sa objavila vystrašená motorkárka pravdepodobne tam, kde nemala, bolo treba ísť na prudké brzdy na úrovni zastavenia, čo sa aj podarilo asi na 1 milimeter, teda povedzme, že všetko cajk, len potom pri následnom rozbiehaní sa RX-7 ten 1 mm zosunula dole, ale žiadna veľká hrôza nenastala, len sa proste pobozkali dve Mazdičky v takmer nulovej rýchlosti. A je z toho zážitok na rozprávanie. Tá jazda za to rozhodne stála. Je rozdiel, keď si to dávate sólo, alebo nájdete zdatného kolegu na shadowing, zrazu sa daný pôžitok prehupne do úplne inej kategórie.
Rozhodol som sa predčasne zabiť pointu – je to najlepšia cesta na šoférovanie na svete, teda v našom svete dostupných destinácií, pripúšťam však, že svet je veľký a nepoznáme všetko. Len je dlhá. Až úmorne. Na konci dňa som si všimol, že som na priesmyku najazdil takmer 600 kilometrov a aj som sa adekvátne cítil tomu stavu. Úplne vyčerpaný, ale šťastný.
Lenže aj napriek tomu, Transfagarasan je nutné prejsť tiež. K jeho najlepšej časti, je to tá známa destinácia pre spaghetti foto cesty, sme sa dostali po 30 kilometroch. Spočiatku je však profil užší, asfalt je vyrážkový, ako keď sa opitý vyváľate v žihľave, s nemožnosťou predbiehať – v sobotu ráno. Našťastie, keď stromy pominú, ale to je až pod vrcholom, začalo eldorádo, tu sme predbehli všetko, čo zavadzalo – len ten pocit z Transalpiny sa proste nedostavil. Príliš veľa svedkov, príliš veľa dôvodov spomaliť, nebolo to úplne ono. Pointa tohto priesmyku je ale v dvoch veciach. Výhľady a zážitková atrakcia – medvede. Stáť tam hore, na tom útese, kde tie cesty vyzerajú podľa Jeremyho – ako keby zobrali rôzne časti z najlepších pretekárskych okruhov sveta, je na nezaplatenie. Problémom je komercializácia. Kým na prvom priesmyku je docela problém nájsť bufety, reštaurácie (odporúčame Taru), tak tu je všade plno pomalých vozidiel, turistov, stánkov, podnikov, parkovacie priestory plné (inak docela lacné, hodina 10 Lei, teda 50 centov, Bratislava fuj).
Veľmi zaujímavým fenoménom sú tu medvede, tie sme stretli pri zjazde dole na juhu. Dokopy asi 5 alebo 6 kusov. Pri ceste, za cestou, medvedicu s mladými a podobne, proste mokrý sen Huliaka, starostu Očovej, známeho patriota a vedátora. Pri prvom sme si síce dali boj na ovládači sťahovania okien, navigátor okno v panike vyťahoval, ja jeho zase sťahoval, ale po dohovore sa musel obetovať a zariskovať. Medvede sú tam až komicky prívetivé a ľudia pri nich stoja a fotia si ich. Mimochodom, majú tam premakaný systém varovania, hneď, ako som zastal pri prvom, zatriasol sa mi mobil a začal pípať a na obrazovke som mal upozornenie na nebezpečenstvo medveďa v mojej blízkosti. Rovnako, pri každom takomto strete, sa zrazu objavil policajný Duster a monitorovali situáciu pre prípad, že by môjmu navigátorovi hrozilo, že príde o ruku alebo iné údy.
Pokiaľ ste váhali nad Rumunskom, urobili ste malomeštiacku chybu, ktorú musíte rýchlo napraviť. Áno, cesty sú tam celkom hrboľaté, ale ak nie ste tuner s Weitec podvozkom, nemáte dôvod na obavy. Ceny v lepších reštauráciách sú smiešne, výrazne nižšie ako v našej hlavnej dedine – tu sa rozhodne budete cítiť posh. S odstupom času je to 100 percent isté. O rok sme tu späť. A ako po každom tripe, tak aj tento ukončím odkazom pre hejterov, 14-ročná Mazda fungovala bez chyby, bola rýchla (doslova ma nič na priesmyku nepredbehlo), na konci 2500 kilometrovej túry nespotrebovala ani kvapku oleja, či iných prevádzkových kvapalín, čo ja by som sa vedel rozprávať z rôznych tripov s novými autami, aké kontrolky mi preblikávali kade-tade.
