Výlet na Nordschleife je vždy zážitkom. Áno, je to trápne cliché na úvod, ale jednoducho je to pravda. Je jedno, či je to prvá alebo stá návšteva. Neexistuje podobné miesto na zemi, takže v kontexte toho, že petrolhead musí precestovať 1000 kilometrov tam a 1000 naspäť, je to ešte znesiteľná útrapa. Sú krajiny, ktoré sú od tohto pokladu vzdialené násobkami tejto hodnoty. Tak nešomrať, štartujeme.
Z pozície čísel to bol tentokrát môj štvrtý výlet v rámci obdobia jún 2022 – jún 2023. Niektoré logistické procesy sme viac vytunili, aby som použil automobilovú hantírku, vedeli sme, kde je dobré ubytovanie, kde sa treba postaviť, aby bola zápcha smerom k rampe znesiteľnejšia. Taký komplikovaný výlet však vždy prináša aj nejaké zádrhely. Prvý nastal už pri štarte.
Pôvodný plán znel, na dvojvlekoch sa povezú 4 vozidlá, Peggy 206 RC WidowMaker Edition, Subaru WRX STI Near2Stock Edition, Subaru WRX STI, TotallyNonStock Edition a rotačná halucinácia Rexona. Kým Peggy a upravené STI sa vydali na päťdňový výlet bez nejakých komplikácií, druhá posádka sa zasekla na zaseknutej brzdovej platničke Mercedesu, ktorý mal iba jedinú úlohu, dopraviť nás i naše vozidlá do pekla, teda neba. Zrazu sme stáli pred výzvou, že si naše citlivky budú musieť náročnú cestu odkrútiť po vlastnej osi. Keďže deň pred tým som menil chladič za väčší, rovnako ako silikónové hadice, nebol som si úplne istý, či som všetko dokonale pritiahol.
V hre bol aj návrat domov, ale postupom času sa tento nápad javil ako najtrápnejší. Nakopli sme teda boxer i wankel, prežehnali sa a pustili sa správnym smerom. Treba povedať, že Rexona je sviňa nenažraná, na nemeckej diaľnici pri väčších rýchlostiach to vychádza na tesne pod 400 kilometrov na nádrž. Preto som urobil len jeden rýchly pokus na 220 km/h, bolo to tam celkom svižné a celú cestu sme sa snažili udržiavať tempo tak okolo 140 km/h. Primárne aj preto, že Mazda pri 130 km/h točí cca 4000 RPM, takže nejaké vážne rýchlosti by boli akusticky nepríjemné, napriek tomu, že wankel má krásny zvuk motora. Ale 10 hodín ho teda počúvať nechcete…
Po milión hodinách sme dorazili do mäsiarstva Jonas v Döttingene (kontext v predošlom článku https://revrats.sk/trikrat-a-dost-kdeze/) o pol tretej nadránom, unavení, zničení, povedal by som, že aj šťastní, ale to tak celkom nebolo. Šťastie sa dostavilo až po štyroch hodinách spánku, keď sme sa zobudili a uvedomili si, kde to vlastne sme. Piatok sme mali obetovať nejakej údržbe, upravené STI malo dokonca podstúpiť aj nastavenie geometrie, aby vyhovovala Nordschleife reáliám maximálne. Na druhej strane, voľné jazdy začínali až o 17:00. Keďže však na trati prebiehal súkromný trackday, bolo sa na čo pozerať. Popritom na hlavnom bulvári je jedno “múzeum”, ktoré sme doteraz ignorovali a pritom je čarovné.
Ring°werk nie je tak úplne múzeom, ale takým zábavným parkom v interiéri. Nachádzajú sa tu tri tematické kiná s rôznym obsahom, všetko sa to tu týka, prirodzene, Nürburgringu. Vystavené sú tu kadejaké pretekárske vozidlá, zaujímavým prvkom sú aj pretekárski velikáni vo forme figurín. Myslelo sa tu aj na malých nadšencov, gigantická autodráha v tvare Nürburgring Grand Prix track (GP Strecke) nenechala chladných ani nás, starých capov a trochu sme si zahrali.
Poobede však slnko pražilo nadpriemerne na danú oblasť, od hodnoty 30 stupňov to nebolo tak ďaleko. Trochu som mal obavy, či to bude v poriadku pre techniku. Základný tábor sme si rozložili pri hasičskej stanici v Nürburgu a to z jedného prozaického dôvodu. K štartovacej rampe sa ide dole kopcom, takže odpadá teror na spojke v nevyhnutnej zápche. Je to overené, zoberte si túto našu radu k srdcu!
Po úvodnej jazde, ktorá po mesiaci absencie bola vyslovene zoznamovacia, sme sa stretli pri hasičskej stanici. Nestačili sme si ani dopovedať dojmy, keď sa rozozvučala siréna na zvolávanie dobrovoľných hasičov. Vedeli sme, že je niečo zle. Zlá predtucha sa potvrdila, trať bola uzatvorená kvôli horiacemu BMW. V ten deň sme teda dojazdili.
Ďalší deň sme nenechali nič na náhodu, ráno o ôsmej sme už stepovali pred rampou a išlo sa na to. Tentoraz všetko fungovalo perfektne, odjazdilo sa ako sa patrí, vydesil ma len pohľad na obhorené zvodidlá a trať s kúskami vozidla po včerajšej dráme. Podľa dodatočných informácií auto zhorelo do tla, vodičovi sa, našťasti, nič nestalo. Toto je proste Zelené peklo, nie je to priestor pre slabé povahy, ale odmena je o to sladšia.
Nedeľa ráno bola ako z kopiráku, po jazdách som však dostal chuť aj na nejakú zmenu. Kým ostatok klubu sa odmietal vzdialiť od dráhy, ja som sa vybral naslepo do neďalekého Belgicka na ikonickú trať zvanú Spa pri dedine Francorchamps. Objavil som tam plné parkoviská, čo naznačovalo, že sa tam koná nejaká veľká akcia a inak tomu nebolo. Konal sa tam výročný 20-ty festival talianskej techniky SpaItalia. Tisíce návštevníkov sa kochalo novými i starými modelmi Lamborghini, Ferrari, Alfa Romeo, Lancia a iných.
Majitelia týchto skvostov mali povolenie aj na vstup na trať, číhal som na ich prejazdy na ikonickej zákrute Eau Rouge (prekladá sa z francúzštiny ako červená voda), ale pozor, to nie je ten pravotočivý stupák, o ktorom si všetci myslia, že to je ona, Eau sa nachádza pred ním ako ľavotočivá. Ten stupák sa volá Raidillon. Nám to je jedno, ale z internetových diskusií mám dojem, že tam vonku číha neľútostná armáda trollov, ktorá sa každú takúto bezvýznamnú nepresnosť chystá kruto potrestať.
Treba povedať, že všetko talianske má štýl, Taliani žiť vedia. Otrepané šlágre hučiace na celý areál od Erosa a ešte starších interpretov dokonale zapasovali do atmosféry. Čo sa týka vozového parku, najviac ma dojalo Ferrari F40. Je to proste klasika. Neraz som sa prichytil, že počas tých kilometroch, ktoré som tam prechodil, som mal na tvári väčšinu času prihlúply úsmev. Tak dobre organizovanú motoristickú akciu som dávno nezažil.
Po návrate na Nordschleife som našiel svoju partiu krúžiť na okruhu, ako ináč, ale nakoniec sa tam zase udial nejaký požiar, tak sme sa všetci pekne stretli na apartmáne, štrngli sme si s rumom a s rozviazanými jazykmi si každý povedal, čo zažil. Ráno sme sa mali vybrať na cestu domov, takže atmosféra začala byť ponurá. Všetko raz musí skončiť, všakže…
Ako vždy bolo perfektne, dramaticky, máme veľa zážitkov, ktoré sa ani nedajú správne podať do textu, nechávame si ich na posedenia pri pive. Osobne mne tá trať dáva veľa aj zo šoférskeho hľadiska, všímam si okolie v plnej palbe, počúvam zvuky auta, vnímam vnemy od povrchu trate a snažím sa v reálnom čase správne vyhodnocovať dané poznatky a adaptovať sa na situácie. Oproti chaosu na Nordschleife je bežný okruh prechádzkou ružovou záhradou, ale práve toto vnímam ako krok, ako byť ešte lepším šoférom. Učíme sa celý život a aj po tých nehoráznych kilometroch, ktoré máme najazdené, nezaškodí ani takýto druh tréningu. A viete čo, onedlho sme tu zase…
