Áno, presne toto vyletelo z úst mojej manželky počas tripu, ktorý začal na diaľnici z Bratislavy a končil v Banskej Štiavnici (a ešte trochu ďalej). Samozrejme, nemyslela to úplne vážne… či? Tak si to rozoberme na drobné. Najskôr k diaľnici – tam fakt nie je čo komentovať. Kľudná, nudná, uspávajúca. Pre workoholikov má svoje čaro – uspí rýchlejšie než Netflix. Klasická zastávka pri Termináli R, kde si robievame nútené zastávky kvôli detskej obsesii s McDonald’s. Tentoraz bez detí, no nostalgicky sme tam aj tak zaparkovali. V skutočnosti najmä preto, že odtiaľto nás čakalo prvé okreskové dobrodružstvo.
Vybrali sme sa smerom na Zlaté Moravce, lebo dávne fámy hovorili, že okreska cez Malú a Veľkú Lehotu je prachom zapadnutý klenot. No vyzerá to tak, že ju čaká konsolidácia, lebo bola vo veľmi biednej kondícii. Ale pekne po poriadku. Od obce Obyce po Jedľové Kostoľany, v krátkom, ale výživnom úseku, sa zdalo, že fámy mali pravdu – nový asfalt položený na okreskového hadíka rozvášnil Audi až neprimerane. Potom však smerom na Veľkú Lehotu začalo dopravné peklo s nočnou morou šoférov. Dobrá správa je, že cesta sa asfaltuje a bude lepšie. Zlá, že práce prebiehajú počas premávky, takže nás dopraváci nútili jazdiť po tekutom hnedom asfaltovom penetráku (neodborne tipujem účel aj zmes). Raz sme to už na aute mali – a dostať to dole bez detailingu? Mission impossible. Postavil som sa k tomu svojsky, zároveň egoisticky – Audina sa plazila asi 10 km/h, aby “collateral damage” bol čo najmenší. Zápcha za mnou, všetci gúľali očami, ale voči vodičom Audi sa verejne nevystupuje, takže som bol cajk.
Potom prišlo famózne druhé zlé rozhodnutie. Asi mám niečo s pamäťou, lebo cestu do Štiavnice cez skratku obcou Brehy do Pukanca som si okrem nepríjemného skoku na konci nepamätal ako deravý ementál. Takže zatiaľ chtiac-nechtiac musím byť diablov advokát – žena mala pravdu. Lenže… prišiel magický úsek Bohunice smerom na Banskú Štiavnicu, konečne, to už bolo ono! Dobrý povrch, prehadzováky s horizontami a hlavne – zázrakom celá šmakocinka bez premávky. Toto eldorádo si však vybralo svoju daň: žene začalo byť zle od žalúdka. Našťastie cesta dole smerom na Počúvadlo je taká nemastná-neslaná, polodobrovoľne som ubral plyn.
Následne ma však úsek Baďov – Prenčov svojou technickosťou znovu zlákal na nekalé chodníčky a prešiel som do užívacieho módu. Ďalej nás čakal už len Svätý Anton a Banská Štiavnica, kde to bolo ošemetné. Konali sa tam totiž Salamandrové dni – všade bolo plno uniformovaných policajtov, baníkov i hasičov a rôzne dopravné obmedzenia. Mesto tieto slávnosti charakterizuje ako: „Mestské slávnosti, oslavy baníkov, geológov, hutníkov a naftárov, oslava bohatej štiavnickej histórie a tradícií, dobrá zábava – to všetko sú Salamandrové dni.“ K tomu veľkolepý jarmok. Mesto žilo a pulzovalo, takže z pohľadu výletníkov sa nebolo na čo sťažovať.
Obed vo vegánskom bistre Lemberg nás nakopol nielen chutným jedlom, ale aj nádejou, že na Slovensku sa predsa len nájdu odvážlivci v kuchyni. Dali sme si ukrajinský Čeburek krymskotatarský a azerbajdžanské Lobio Rumili. Zloženie neprezradím – musíte prísť a ochutnať na vlastný jazyk.
Žene som síce sľúbil, že naspäť cez Hondrušu pôjdem kľudne, lenže viete… tam je relatívne dobrý asfalt a cesta je zákerne kľukatá. Nie som veľmi dobrý v dodržiavaní sľubov. Takže, ako to len zhrnúť? Diaľnica fajn (:-)), úsek od Bohuníc bol highlightom, ostatok okrem Lehôt zdravým priemerom, čerešničkou na torte bol obed. Vzhľadom na to, že sme mali k dispozícii zase iba krátke okno, kým boli deti v škole a škôlke, hodnotím to ako výborne strávený deň s Audi a s manželkou – v tomto poradí. (Následky: pravdepodobne tichá domácnosť na 14 dní.)
