Zatiaľ sa mi síce finančne nezadarilo tak, aby som mohol dať level vesmírnej turistiky, ale na lowcost verziu z Wishu som sa hecol. Jazero Mondsee (Moon Lake/ Mesačné jazero) leží v rakúskom regióne Oberösterreich a je to vyhľadávaná turistická lokalita pre svoje nádherné scenérie. Po minuloročnom rozprávkovom tripe do Hallstattu som sa opýtal umelej inteligencie, nech mi navrhne podobne interesantnú lokalitu. Navrhla mi Fekišovce a Sankt. Gilgen pri jazere Wolfgansee. Zvolil som si to druhé.
Nie však nadlho, keďže booking bol nejaký skromný na ponuky pre mňa a môjho spolucestujúceho. Tak sme si random zvolili mestečko Mondsee pri rovnomennom jazere a problém sa zdal byť vyriešený. Teda aj tu bol voľný len štvorhviezdičkový Hotel Krone, ktorý bol pre náš účel “odpadnúť a spať” jemne predimenzovaný, ale čert ho ber. Na druhej strane, luxusné parkovisko daného hotela za chránenou rampou bolo pre mňa dôležitejším prvkom ako luxusná izba.
Na miesto sme sa presunuli výlučne po diaľnici (to, že som si po pár km uvedomil, že diaľničnú známku mám vo vrecku a nie na čelnom skle, mi možno miestna polícia dodatočne spočíta), aby sme maximalizovali čas strávený po okolí. Je to nejakých 360 kilometrov, cestovanie sa dá zvládnuť za tri a pol hodiny. Pohoda. Na obed sme tam boli ako na koni, teda na Mazde 3 MPS. Inak v Rakúsku je možné zohnať 98 oktán za 1,7xx EUR za liter. Pohoda na druhú. Check in prebehol expresne a už sme pelešili na prvý checkpoint našej cesty – Postalmstraße. Až doma na Slovensku sme zistili, že sme boli zmätení ako generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry, ktorý naznačil, že Zem môže byť plochá. Priesmyk je totiž plne priechodný od horného bodu až po spodný, zabudli sme však správne odbočiť a skončili sme na parkovisku s rampou a zákazom ďalšieho postupu – tým sme sa ukrátili o jeho ďalšiu časť. V kontexte toho, že vstup na priesmyk je spoplatnený sumou 17,-, je to mrzutá chyba.
Reálne to nakoniec nevadilo, lebo priesmyk sme si zvolili aj z turistických pohnútok, ale netajím sa, že som si chcel aj dobre zajazdiť na MPS-ke. Predsa len 2.3 turbo motor nemá problém s horským stúpaním a tento fakt rád využívam. Nepríjemným prekvapením bolo, že maximálka tam je obmedzená na 40 km/h. Niežeby to bolo nejakou neprekonateľnou prekážkou, ale charakter cesty je skôr panoramatický. Spodný úsek je lesnatý s menšími vodopádmi po stranách. Horný je otvorený s peknými výhľadmi. Po odstavení auta sme sa vybrali turistickou trasou Rundweg 3 po okolí a odmenou nám boli presne tie pohľady, kvôli ktorým chodíme na tieto miesta.
Po turistike sme boli príjemne unavení, ale ako šofér som bol jazdecky neukojený, tušil som, že sa to musí zlomiť, keďže sme stupili do kravského lajna (odborne bullshit). Teda ako nie my priamo, ale natrafili sme na pastierov, ktorí od niekadiaľ niekam po ceste šikovali stádo. Kým som sa spamätal, stihol som vyžehliť Michelinkami pár smradľavým kôp (razom autiak smrdel ako traktor s hnojom). A skutočne na cestu späť som si šťastne zvolil okresku B153 za mestom Bad Ischl. No konečne. Hneď na začiatku som trhol dvojkolónu nech nemám pred sebou “brzdy” a mohlo to začať. Cesta bola príjemne technická, dostatočne široká, v klasicky parádnej prírode. Padáky hore-dolu, prehadzovačky do strán, bolo tu všetko. Dnešný cieľ bol teda naplnený.
Mondsee je malé historické mestečko (cca 3300 obyvateľov) s nádhernou promenádou pri jazere, ktorá je vystužená reštauráciami. Jednu, v ktorej hrala rakúska rocková kapela naživo svoj bizarný repertoár, sme si zvolili ako naše miesto (nie posledného) odpočinku. Nejaký ten gulášik, nejaké to pivečko a zvedavé labute potešili našu unavenú dušičku.
Druhý deň mal začať prehliadkou miesta v Nemecku nazvaného Eagle Nest, ktoré bolo miesto vládnych a sociálnych stretnutí nacistickej elity. Prirodzene, navštevoval ho aj führer. „Poučen z předchozích nezdarů“ som zvolil namiesto diaľničného presunu okresku L107 pozdĺž jazera Almbach. Bola to znamenitá voľba, presne takto si predstavujem rakúske okresky. Z jednej strany držalo nad nami ochrannú ruku jazero, ktorému bránila skalnatá stena vo vyliatí sa do krajiny a z druhej strany cesty nás lemovali zalesnené svahy. V diaľke sa týčil nejaký zasnežený monštruózny vrch, ktorého odraz sa mihotal na jemne rozčerenej hladine. Wau.
Nemôže byť všetko ružové, netrafili sme otvorenie Eagle Nest (Kehlsteinhaus) neďaleko Berchtesgadenu, koná sa až budúci týždeň (veď načo si tieto veci zisťovať dopredu, všakže, to je pre slabochov). Tento neúspech nás nezrazil na kolená, dali sme si ďalšiu turistiku po okolí a popritom sme si prezreli ruiny vodcovho dovolenkového sídla Berghof. V miestnom podniku sme si dali kávu i pokec s čašníkom z Oravy a ďalej sme sa vybrali na náš primárny cieľ dňa, priesmyk Sölkpass, ktorý otvorili len dva dni predtým.
Prvým dobrým signálom bolo, že pass nie je spoplatnený. A platí tam väčšinou klasická okresková 100vka, čo je v niektorých vracákoch viac ako dosť. Dolný úsek je široký, predelený prerušovanou čiarou, vyššie sa cesta zúžila, ale vďaka prehľadnosti sa dalo na nej vystrájať. Stupák to je statočný, neviem ako v lete, momentálne bol priesmyk prázdny, tak som nemusel riešiť predbiehanie trápiacich sa bežných vozidiel, ale priestoru na tento manéver veľa nebolo. Toto ma však aktuálne trápiť nemuselo. Pass má vrchol vo výške 1790 m n.m., pre tých, ktorí by chceli klasicky slovensky hejtovať, že je to málo, naše tatranské cesty sú vo výške maximálne okolo 1300 m n. m.. Profil passu je extrémne technický, plný úzkych vracákov do protismeru.
Na vrchole sa ešte drží miestami sneh, ktorý sa, prirodzene, topí a vytvára umelé potôčiky, vodopády. Výhľady stoja za tú námahu, celkovo tento pass môžem odporučiť. Panoramaticky i jazdecky. V našom tábore zavládla spokojnosť. Grossglockner sme síce mali v pláne pokoriť tiež, ale vďaka mínusovým teplotám naň púšťali len vozidlá na zimných pneumatikách, takže automaticky sme vypadli z hry. O to viac sme boli vďační za Sölkpass.
Máj je presne ten mesiac, kedy už začína dávať zmysel vycestovať za zaujímavými horskými okreskami do susedného Rakúska. Chce to ešte nejakú dávku rozumného kompromisu, sledovania predpovede počasia a trochu odvahy. Odmena je však sladká. Takže smelo do toho!
