Na konci bola tma a …

Je ešte veľa miest na Slovensku, kde sa dá nerušene pozorovať nočná obloha. Pokiaľ vaše nároky na kvalitu tmy nie sú príliš vysoké, tak stačí vybehnúť na lúku za najbližším mestom (alebo dedinou). Tam odstaviť auto, vypnúť svetlá, vyvaliť sa na deku, a keď si vaše oči zvyknú na okolitú tmu, oddávať sa nočnej oblohe. Pokiaľ však patríte do “exkluzívneho” klubu, ktorého členovia bažia iba po tom najlepšom, treba si zájsť o niečo ďalej. Do Polonín. Tam sa súčasne popri klasickom národnom parku nachádza aj Park tmavej oblohy. Ten má podľa odborníkov zaručiť ten najlepší zážitok pri pozorovaní hviezd v rámci Slovenska. Ja som však šofér (aspoň si to o sebe myslím), a preto ma po preštudovaní Google Maps skôr zaujíma slepá vetva našej cestnej siete, vedúca k tomuto prírodnému skvostu. Má označenie 558 a končí v Novej Sedlici, tej najvýchodnejšej obci Slovenska.

Na štart, pri červenou čiarou prečiarknutej ceduli označujúcej koniec obce Stakčín, som sa dostavil v červenom … … ehm … SUVčku. 

3 … 2 … 1 … Štart.

Chvíľu po tom, ako ma výrobcom udávaných 177 koní jemne oprelo do pohodlnej sedačky, si to trielim rýchlou pasážou, vinúcou sa popod les, smerom k symbolickému cintorínu. Namiesto zastavenia podradím,  pritlačím plynový pedál a cez dvakrát zlomenú zákrutu vedúcu k priehrade preletím v optimálnej stope. Hneď za mostom cez Cirochu sa cesta bez straty tempa vnorí do lesa a nutnosť použiť brzdy nastane až na úrovni priehradného múru.

Za pravotočivou zákrutou sa začne svažnicu kopírujúca cesta sympaticky krútiť a enlajnový Tucson dostane príležitosť ukázať prednosti svojho upraveného podvozka. Ten je oproti štandardnej verzii o poznanie ostrejší a hravejší, čo prinesie pre nadšeného šoféra ako-takú satisfakciu na týchto bohom zabudnutých cestách.

Prejazdom cez umelo vytvorené kamenné sedlo Gazdoráň sa stratí priehrada z dohľadu a cesta pokračuje technickou pasážou až k horskému sedlu Karcaba, ktorému predchádzajú dva pohodové vracáky. Tie v prípade, že máte auto s tým správnym pohonom, priam vyzývajú na hodenie riťky bokom.

Zjazdom do obce Príslop sa dostávam do Uličskej doliny. Tu oceňujem dlhší chod tlmičov a rozmer pneumatík 245/45 R19, nakoľko cesta do lokálnej metropoly Ulič miestami skôr pripomína tankodrom, ako regulérnu cestu.

Keď si však odmyslím tých pár úsekov, ktoré najlepšie vystihuje memečko s popisom 50 odtieňov šedej, má samotná cesta veľmi príjemný charakter. Aj pre niekoho, kto po nej ide prvýkrát, je dobre čitateľná a bez skrytých zákerností. Má taký prirodzený rytmus. Rovinka cez horizont do pravej tiahlej, ktorú strieda rýchla ľavá, potom brzdy a šup to zalomiť do medzi stromami sa strácajúcej prudkej pravej.

Takto by to pokračovalo až do Uliča, nebyť vynútenej zastávky pri odbočke do Ruského Potoka. Tam mi môj “flow” prerušila policajná hliadka na tmavo zelenej Toyote Land Cruiser. Zvyknutý na praniere zákerákov z dialničnej “kobry” ma táto hliadka prekvapuje ich jedinou požiadavkou. Tou je otvorenie kufra. Pohotovo stlačím tlačidlo diaľkového otvorenia veka batožinového priestoru. Sediac stále na mieste vodiča, chlapci pozrú dnu, a zistiac, že tam neskrývam žiadny zakázaný kontraband ma odmávajú “het” (rozumej ďalej). Kiež by aj ostatní boli takíto pohoďáci.

V Uliči nezastavujem. Najväčšej dedine široko-ďaleko preukazujem rešpekt dodržaním rýchlostného limitu a jej šedý kolorit nasávam iba skrz tónované sklá Tucsonu. Jediné, čo ma zaujalo boli po parku rozstrúsené miniatúry lokálnych drevených kostolíkov a naleštený červený žigulák, ktorý by som raz veľmi rád uvítal vo svojej garáži. Po vyslobodení z pädesiatkového limitu si musím, napriek nutkaniu osoliť to, dať pozor. Cestu totižto z obidvoch strán lemuje vysoká kukurica a to v týchto končinách znamená zväčšenú pravdepodobnosť výskytu diviakov. A tých mám predsa radšej v dobrom guláši a nie zakliesnených v maske auta.

Celú doterajšiu cestu som absolvoval viac-menej osamote a bez nutnosti predbiehania. Nie že by som niekomu nestíhal, ale skôr nebolo čo obiehať, nakoľko tunajšie cesty zívajú prázdnotou. To sa však zmenilo v ďalšej dedine, kde mi celučičké spätné zrkadlo vyplnilo niečo strieborné. Evidentne dorobené LEDky sa ako oči šelmy presúvajú z pravého spätného zrkadla do ľavého, a podľa všetkého ma vyzývajú na zrýchlenie z mojej benevolentnej 50-ky. Keďže som stále v obci, výzvu zatiaľ neopätujem. Nato sa mi prvá generácia Škody Octavia, tesne pred koncom obce, stráca v kúdoli čierneho dymu (nie však z dohľadu).

So zaradenou dvojkou a trpezlivosťou, ktorú mi vštepil svojím učením majster Oogway, si počkám k poslednému domu, kde v červenom poli odpálim všetkých 177 koní. K lokálnemu pretekárovi sa, podľa môjho očakávania, dostávam na dostrel už na konci prvej rovinky, kde ide veeeľmi skoro na brzdy. Jeho stratu rýchlosti využijem pri výjazde a z vonkajšej strany sa dostávam pred neho. Aj napriek jeho odhodlaniu sa mi po dvoch zákrutách stratil z dohľadu. Holt, čo sa na okruhu naučíš, na okreske ako keby si našiel.

Po tejto zábavnej vsuvke viac-menej doplachtím do Novej Sedlice, kde zaparkujem (doslova) na konečnej. Do západu slnka zostáva ešte pol hodinka, ktorú namiesto čakania v aute strávim pri kofole v miestnom pohostinstve. Obohatený o netradičný pohľad na geopolitickú situáciu vo svete sa aj napriek protestu miestnych stále triezvy vytackám von. Pozriem sa nad seba a zahromžím ako pohan.

Samé mraky a žiadne hviezdy!!!

Čo už. Veľmi rád sa sem prídem previezť aj nabudúce. Nie že by bol Hyundai Tucson N-line zlý spoločník, ale skôr zvolím niečo s nižším ťažiskom.

Mohlo by sa vám páčiť