Nie je to tak dávno, čo som bol s Mazdičkou, ale hlavne s vynikajúcou partiou, na príjemnom horskom výlete. Sedieť doma, to majiteľ trochu športovejšieho auta obvykle dlho nezvláda, a tak je to aj so mnou. Tentoraz som však chcel niečo iné. Partiu spotených kamošov som vymenil za svoju manželku, rezervoval som nám apartmán v malebnej dedinke Ebene Reichenau, tí, ktorí sa práve pozerajú na Google Maps už vedia, že blízko sa nachádza jeden z mnohých rakúskych platených priesmykov – Nockalmstrasse.
A nielen ten. V rámci dobrých vzťahov s manželkou som naplánoval okrem drsných jázd aj prehliadku peknej prírody (tá je všade naokolo, ale toto malo byť dačo extra). Platená cesta Malta-Hochalm-Strasse nesľubovala pre svoj úzky profil jazdnú nirvánu, ale výlet je aj o oddychu a nasávaní pozitívnej energie (a dobrého vína). Náš jazdný plán presahoval 1200 kilometrov a bol pre MPS-ku konečne poriadnou skúškou technického stavu a neostávalo mi nič iné, len vložiť do nej moju plnú dôveru.
Pred cestou som dostal o Nockalm-e rozporuplné informácie. Tie neboli vlastne ani tak rozporuplné, boli jednostranne negatívne. Všetci ho automaticky porovnávali s božským Grossglockner-om, že to nebude také, aké čakám, že ten pass sa hodí tak iba na jeden prejazd cestou inde. Mali pravdu, na základe toho, čo do mňa nahustili, to naozaj nebolo také, aké som čakal (teda zlé).
Nockalm je užší, výrazne technickejší, zákrut tam je 52, z toho veľa vracákov. Ale nudný a zlý rozhodne nie je. Za 19,- EUR som dostal veľmi krásny 35-kilometrový úsek plný jazdných a vizuálnych zážitkov. Cesta je dvojvrcholová, prvý stupák v približnej výške 2 000 m n. m sa zlomí a následne klesne na 1 500 (+/-) m n. m a druhý stupák má svoj vrchol v podobnej výške ako prvý. Čo je zaujímavé, keďže sa tieto radosti odohrávajú v podobnej výške ako spomínaný Gross, Nockal je výrazne zelenší. Gross pôsobí miestami pusto, Nockal, neviem, či to môžem pripísať jeho južnejšej polohe, ale je prírodne rozmanitejší. Snehových máp bolo tiež menej.
Vrátnik pri vstupnej rampe ma slušne upozornil, že o 18:00 by som mal vypadnúť, že sa priesmyk zatvára. Ja som si to vysvetlil po svojom, teda že vstup sa zakazuje, ale výstup je liberálnejší. Okolo 18:30 sa v druhej tretine úseku (zo strany Ebene Reichenau) objavila na ceste zátarasa, ktorú som logicky nečakal, lebo predtým tam nebola, takže som pred ňou zaflekoval cca dva metre. Na zátarase veľký nápis DANGER OF AVALANCHES spôsobil, že som sa decentne a potichu (predsa len, nechcel som vyvolať žiadnu lavínu) otočil a išiel smerom k jedinému východu, ktorý bol aktuálne k dispozícií. Predstava noci strávenej pod snehom v aute nebola vôbec lákavá.
Cestou späť som pochopil aj ďalší význam časového obmedzenia priechodu, na ceste sa zrazu začali objavovať kravy, ale i menšie a vystresovanejšie svište. Prírodu si treba vážiť, takže som patrične spomalil a užíval si to, čo mi bolo od nej štedro ponúknuté.
Z pohľadu Mazdy 3 MPS som zaregistroval jeden neduh, ktorý som čakal, ale nie v takej miere. Podvozkovo bolo všetko v poriadku, samosvor sa snažil a vo väčšine prípadov odvádzal príkladnú robotu. Ale v danej nadmorskej výške som čakal menší prepad výkonu, riadil som vozidlá, kde to až také citeľné nebolo. Naopak atmosféricky plnené motory mávajú ten prepad ešte väčší. Pri MPS-ke som toto laicky pripísal starosvetskému singlescroll turbu. Kým predtým autiak začal poriadne ťahať tesne pod 3000 RPM, tentoraz to bolo až od 3500 RPM a nebolo to úplne presvedčivé (menší tlak vzduchu robí svoje). Prirodzene, aj turbo diera bola výraznejšia.
Nezávisle od toho neduhu som bol rýchly na danej ceste až-až, čo bolo treba predbehnúť, to sa predbehlo. Mazda ma nesklamala, zajazdil som si dosýta, príjemne ma prekvapili brzdy, doteraz neviem, aké sú tam doštičky, ale nevädli ani trochu a pedál sa dávkuje lahodne.
Na druhý deň sme sa vybrali na Malta-Hochalm-Strasse, ale nedošli sme tam tak skoro, ako sme chceli. Cestou v mestečku Gmünd sme zazreli magický nápis Porsche Museum a program bol razom zmenený. Ach, čo vám budem hovoriť, bola to oáza potešenia. Konečne som si mohol obchytkať Porsche Carrera GT (utrúsil som slzu pre Paula Walkera), mali tam aj prototyp hybridu 918 a kadečo iné, škoda slov, to treba jednoducho vidieť.
Malta, ako som familiárne nazval cestu (neďaleko sa nachádza aj rovnomenná obec), je zvláštny priesmyk. Cena za prejazd je podobná ako pri Nockalm-e, cesta končí pri veľkej a krásnej priehrade Maltakraftwerke (Kölnbrein Dam), potom je nutné sa otočiť a ísť naspäť. Okrem toho, že je naozaj úzka, tak sú na nej aj dva semafory (pri jednom sme čakali 15 minút), potom jednosmerné tunely a iné komplikované miesta. Na nejaké naháňačky tu priestor definitívne nie je. Všetci idú vo vláčiku, teplota motora stúpa, neostáva nič iné, iba sa kochať. A veru je na čo. Nádherná panoráma, lemovaná nespočetným množstvom vodopádov, ostane ešte dlho v našej pamäti.
Konečná priehrada je gigantický manifest ľudských možností. Dá sa po nej poprechádzať, pre adrenalínových nadšencov je pripravený “airwalk” mostík nad priepasťou. Jazdne to bolo síce za nula bodov, ale z turistického hľadiska za desať. V konečnom dôsledku sme túto voľbu neoľutovali ani náhodou.
Mazda 3 MPS sa s týmto výletom vysporiadala nadmieru hrdo, odborne a slušne (na rozdiel od SNS). Keď som doma kontroloval jej stav, všimol som si, že si nezobrala ani deci oleja. Skromné je to dievča, veľmi skromné. Ja som bol na tom trochu horšie. Bol som bez jedného zubu. Totiž pri zjazde z priesmyku a zamierení domov som si všimol nejaké zvláštne pohyby v dutine ústnej. Ani som sa nenazdal a skoro som si prehltol celú zubnú korunku s kolíkom, na ktorom bola upevnená. Rád by som to pripísal obrovskému preťaženiu v zákrutách, ktoré Mazda bravúrne zvládala, ale asi to také dramatické predsa len nebolo. Zub proste povolil nezávisle od jazdného štýlu, len načasovanie bolo vtipné. Takže súťaž o najmenej porúch auto vs. človek vyhralo auto.
