Keď sa cesta na Nürburgring zmení na survival trip

Po predchádzajúcej kadencii návštev legendárneho Nürburgringu, keď som za dvanásť mesiacov navštívil toto posvätné miesto štyrikrát, sa zdalo, že som sa motivačne vyčerpal. Úprimne – aj finančne. Ale naozaj hlavne motivačne. Spoznal som, o čom tento cirkus je, zajazdil si do sýtosti a nasal atmosféru plnými dúškami. Povedal som si, že 2×1000 kilometrov cestovania nie je úplne pre mňa, najmä ak cestujeme s odťahovkou, ktorá sa môže plaziť maximálne 90 – 100 km/h.

Vydržalo mi to celý minulý rok. Vlastne takmer aj tento. Lenže moja klasická partia ma začala pokúšať veľmi zákernými zbraňami. Kamarát nasadil dokonca „Tlstú Bertu“. Správa typu: „Kúpil som BMW M5, nasadneme a ideme do Nemecka pohodlne ako nikdy“ znela až príliš krásne.

Nakoniec sa BMW M5 preformovalo do Range Rovera s návesom, na ktorom sa pyšne vynímal vyladený Renault Mégane RS MK3. To znamenalo, že sme opäť skĺzli do veľmi obmedzenej, zákonom určenej maximálnej rýchlosti presunu. Šofér M5-ky sa kvôli pracovným povinnostiam musel zdržať s prísľubom, že nás niekde dobehne – čo vzhľadom na výkon 4,4-litrovej V8-čky neznelo úplne nereálne.

Nevadí, cieľ ostal – ide sa. Detaily hore-dole. Chvíľu všetko fungovalo podľa scenára. Nebudem sa rozpisovať do podrobností, napríklad o tom, aký veggie plant-based burger som si dal na obed (lebo by ste sa mi len smiali), až do momentu, keď sme sa po relatívne dlhej ceste v Nemecku stretli s treťou posádkou našej partie.

Už z diaľky sme vedeli, že sú to naši – na odťahovke naložené BMW M135i a Mégane RS Trophy MK2 boli jasným znamením. Radosť zo spoločného stretnutia však trvala len pár kilometrov, keď si hriadeľ na vrtulke turba v Range povedal, že sa zlomí.

Paráda. Začalo to teda skvelo. Našťastie sa partia zomkla a cez dobré kontakty sme odparkovali nepojazdnú súpravu do opatery veľmi zaujímavej firmy MK-Rennsporttechnik vo Wüstenbrucku. Okrem príjemného majiteľa nás tam prekvapili pretekárske BMW stroje v plnej paráde – nevedeli sme sa na ne vynadívať. Brali sme to ako malú satisfakciu za naše útrapy.

Lenže keď sme pri útrapách – cesta ďalej pokračovala v upravenom Mégane MK3 s ochrannou klietkou v interiéri, závodnými sedačkami s viacbodovými bezpečnostnými pásmi, v ktorých sa človek veru nepohne. To je ich primárnou bezpečnostnou funkciou, všakže. Netreba snáď zdôrazňovať, že takýto stroj, tvrdý na podvozku, hlučný a obutý na semislickoch, je na viac-hodinové cestovanie maximálne nevhodný.

Na druhej strane – nie sme z cukru, sme vetrom ošľahaní petrolheadi. Toto nás nemohlo odradiť. Hneď ako nás M5 dobehla, presadol som si do pohodlia. 🙂

Výsledná bilancia však bola hrozivá: jedno auto s vlekom mínus a osemnásť hodín cestovania. Neviete si predstaviť, ako som s úľavou odpadol do postele – s kocúrom. Áno, bývali sme všetci spolu v apartmáne a rodinne založená časť nášho klubu si priniesla ozrutného psa aj rozkošného kocúrika, ktorý – ako sa na mačku patrí – má všetko na háku a spí, kde sa mu zachce.

Ráno po prebudení sme dlho nemeditovali. Nasadli sme dvaja do V8-čky a teleportovali sa k rampe, ktorá púšťala beštie na okruh. Teraz by som rád napísal, ako sme si dali pár kôl – ja najskôr ako učiaci sa spolujazdec a neskôr ako pilot stíhacieho bombardéra M5 – ale dopadlo to inak. Po pár zákrutách sme skončili hneď v prvom kole s polovičnou porciou funkčných valcov. Štyri valce sú fajn v mojom Audi TTS, ale tu znamenali nepríjemnosti. Technicky teda ďalšie auto mínus.

Nejaký čas sme sa spamätávali z faktu, že sa nemáme ako dostať domov. Tento čas som si spestril nasáčkovaním sa do Mégane-u MK3 a užil si aspoň tú nádhernú atmosféru Nordschleife – so šoférom, ktorý to naozaj vie. Diabolsky sme predbiehali všetko, čo sa nám postavilo do cesty. Tak, ako už deň predtým, aj teraz sme si na boľačky dávali pomyselné náplasti.

Čo teda ďalej? BMW M5 sme museli odstaviť na bezpečnom mieste v Adenau, s malou nádejou, že sa niekto servisne zdatný pozrie, čo jej chýba ku šťastiu. Do kariet nám nehralo to, že síce bol piatok, ale zároveň sviatok – zohnať mechanika bolo nemožné. Rozhodli sme sa teda prečkať do ďalšieho dňa, ktorý mal byť – len tak mimochodom – daždivý.

Tento fakt bol dôležitý, pretože sme sa ráno rozhodli nečakať na neisté riešenia a nasadli sme do darovaného Mégane RS MK2, ktorý bol ešte extrémnejší ako ten zo záchrannej misie cestou sem. Kto by bol povedal, že našou záchranou budú staré francúzske turbo autá? What?! Ale toto je realita, vážení.

Skrčili sme sa teda – ja a majiteľ M-ka – do závodných škrupín ako hobiti, zapli si šesťbodové pretekárske pásy a v daždi, na nehomologizovaných mokrých slickoch, sme sa vybrali na tisíckilometrovú strastiplnú púť s veľkými otáznikmi. Striedali sme sa za volantom – inak by sa to ani nedalo zvládnuť. Samozrejme, bez rádia a tempomatu.

Lenže práve to obutie sa v jemnom daždi ukázalo, odhliadnuc od hluku a opotrebovania, ako naša istota v temných časoch. Lepivá zmes sa po zohriatí nevedela odtrhnúť od asfaltu, až sme začali byť možno až príliš odvážni. Bola to moja prvá skúsenosť s týmto druhom obutia – takže nakoniec aj toto celé bolo na niečo dobré. Ochutnal som závodný feeling a otestoval limity špecializovaného hardvéru. Nie každý má takúto príležitosť.

A aby bolo jasné:

„Všetky postavy spomenuté v tomto článku sú čisto fiktívne a akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, žijúcimi alebo nežijúcimi, je čisto náhodná.“

Jediným potvrdeným faktom je, že všetky živé tvory dorazili domov v poriadku – len v iných dňoch a časoch. Dokonca legenda hovorí, že aj BMW M5 sa spamätalo a absolvovalo cestu späť po vlastných. Jedinou obeťou nápadu ísť na výlet ostal Range Rover…

Avšak ak niekto na tento fiktívny príbeh zareaguje: „Preboha, to bolo strašné, aká zbytočná cesta!“ – pravdepodobne sa mu ujde jedno usmerňovacie zaucho. Po dlhšom čase sa totiž zišla skvelá partia, skoro sme nechali v Nemecku bránice od smiechu (a možno aj žlčník, keďže zásady zdravej výživy išli bokom). A dokonca ani motoristická stránka veci nebola pozadu – videli sme staticky aj dynamicky rôzne športové mašiny a na trať sme sa fyzicky v rôznych formách dostali.

Je toto fail?
Rozhodne nie.

• Kategória: Cestovateľský denník