Z pohľadu zanieteného šoféra má jeseň dva výrazné prvky. V prvom rade je nádherná. Žltozelený šat dodáva okoliu pokrútenej lesnej okresky špecifický šmrnc, ktorý sa nedá vnímať negatívne. Statické pohľadnicové scenérie dopĺňa dynamický efekt poletujúcich listov vo víre prúdenia vzduchu po prejazde športiakom (prirodzene, listy sú ochotné zdvihnúť sa zo zeme výhradne iba kvôli športovým autám). Druhý prvok je motivačno-depresívny. Jeseň nám svojimi chladnými ránami agresívne naznačuje, že onedlho končí jazdecká sezóna, teda pokiaľ nemáte nejakú zúrivú rally štvorkolku. Na druhej strane, tento fakt mnohých motivuje, aby tých pár slnečných a pekných dní, ktoré nám ostávajú do zimy, strávili na cestách. Na pekných cestách, ako sme si to romanticky vykreslili už v úvode.
Na Kalte Kuchl som už bol. Veľakrát. Buď iba tak jednorázovo kvôli obedu v povestnom Alpengasthof plnom motorkárov, alebo som ním prechádzal v rámci dlhšieho roadtripu. Samotná okreska je veľmi technická, ak to zhrniem, je jazdecky jednou z najlepších, ktorá je v takom príjemnom dosahu z Bratislavy. Lenže okolie Kalte nemá iba jednu okresku, na mape ich je niekoľko, nikdy som nemal priestor ich nejak vážnejšie preskúmať, až doteraz.
Najskôr som teda klasicky pod Viedňou odbočil na Waldegg, Pernitz a Gutenstein. Za normálnych okolností by som pokračoval cestou čislo 21 a pekne si užíval trochu frekventovanú, ale alibistickú cestu v peknom prostredí. Miloš (Okresky) mi však dal tip, že nad Gutensteinom je cesta, kam idú onedlho fotiť nejaké AMG-éčka. No poviem vám, to chcem vidieť, že na tú úzku a rozbitú cestu prinesú tie nadrozmerné tanky. Prvá časť (Haselrast) je vyslovene úzka, dokonca aj začína nejakou paródiou na Manínsku tiesňavu a nasledujúcich 7 kilometrov je to morda na prvom a druhom prevodovom stupni. Myšlienky, či sa neotočím späť mi kolovali nonstop v hlave. Na druhej strane, farby jesene sa mi tam ukázali v plnej kráse, takže zvedavosť zvíťazila. Druhá časť (Klausbach), približne rovnako dlhá, bola ale z iného cesta. Zrazu sa pod kolesami veteránky Mazdy objavila novovyasfaltovaná vozovka šírky, že už sa trochu dali vypustiť aj nejaké tie rotačné kone na prechádzku. Tu som dosiahol plné naplnenie dnešného výletu.
Do Kalte som dorazil teda inak ako obvykle, očami som si skontroloval premávku pred sebou, nevidel som nikoho, takže namiesto obeda som si dal prejazd priesmykom. Hádam prvýkrát sa mi stalo, že som si dal cestu tam a späť sám bez nejakého traktora alebo nákladiaku, či osobáku, ktorý by ma brzdil. Ak toto mal byť tohtoročný koniec, tak je to akceptovateľný osud, lebo tá jazda bola presne taká, akú som si vysnil pred notebookom pri plánovaní. Čo som sa potešil jazdou, to som si pokazil obedom. Snažím sa cibriť svoju nemčinu cez appku Duolingo, ale zjavne som ešte nedošiel v lekcii po krvavé jaternice, lebo omylom som si ich objednal. Videl som v menu popisy ako fleisch a kartoffel, čo sa môže pokaziť? No čo už, nejak som ich zjedol, ale teda v gurmánskom nebi som nebol, určite boli výborné, ale ja ich rád nemám.
Prišiel čas na ďalší experiment. Rozhodol som sa vydať viac na juh cez Swarzau im Gebirge. Na začiatku cesty ma zarazila prikázaná maximálna rýchlosť 70 km/h, veď asi to bude len dočasná nepríjemnosť. No žiaľ, celý úsek až po Gloggnitz je takto spomalený. Celkom tomu nerozumiem, lebo cesta je dostatočne široká, nie ani nejak šialene zakrútená vracákmi, možno je to kvôli prírode a emisiám. Inak profilom úsek nesklamal, je v poriadku, ale mňa kvôli obmedzeniu prestal baviť, tak som sa rozhodol odbočiť na niečo, čo na mape vyzeralo ako nejaká polopoľná záležitosť. Cesta L134 na Vois ale záhadne nemala žiadne obmedzenie rýchlosti, takže pekne stovečkou sa tam dalo pelešiť, čo už je dynamicky v norme. Rovnako krásna scenária ako všade, užšia a technickejšia okreska mi razom zlepšila deň na ešte vyššiu úroveň. Tento úsek som si dal aj smerom späť, lebo mi to nedalo, má tuším 19 kilometrov, ale zhltol som ju ako jednohubku. Vrátil som sa na obligátnu 70-tku a pokračoval až na spomínaný Gloggnitz. Aspoň som si vychutnal pekné pohľady na odkryté skaly.
Nechcel som ísť priamo na Wiener Neudstadt, takže som sa rozhodol použiť obchádzku Neunkirchen-Puchber am Schneeberg-Willendorf, ktorá sa mi odvďačila ešte posledným zábleskom radosti a spokojne som sa mohol nasmerovať do Bratislavy. Ono sa to nezdá, ale bol to výlet, ktorý mal cez 500 kilometrov, wankel si vypýtal dve plné nádrže. A keď som už pri ňom, patrí sa povedať niečo aj o vozidle.
Od posledných výletov dostala Mazda konečne poriadne (na okresky) brzdové platničky Hawk HP+ a tuhé uchytenie motora, takže som si vychutnával jazdu o chĺpok viac ako predtým. Preventívne si sledujem teploty chladiacej kvapaliny cez appku Torque Pro, wankel je známy aj tým, že hreje naozaj slušne. Keďže som neprekonal 96C ani počas poriadnej nakladačky, tak usudzujem, že toto jesenné obdobie je dokonalé na tieto radovánky. Gumy Michelin Primacy 3 sú už na odpis, na jar prídu na rad drsnejšie semisliky a okúsim už aj nejaké vážnejšie okruhy.
Kto chcel, moju správu prijal. Je jeseň, treba sfúknúť lístie z ciest a pojazdiť si, kým sa ešte dá. Niežeby sa nedalo jazdiť aj v zime, ale mne osobne chýba tá istota gripu pri dymanickej jazde, zároveň som aj meteosenzitívny, mám výrazne lepšiu náladu, keď je teplo a sucho. Isto, šmýkanie má svoje čaro, ale 500 kilometrov ma to teda nebaví…
