Ďalšia variácia na tému kam s Audi, keď svieti slnko a mám k dispozícii necelý deň, ma zaviala na staré známe miesta, ktoré však boli pre Audi premiérou. First things first – všetko dobré začína skvelým jedlom, veď láska a dobrá nálada idú cez žalúdok. Nemal som síce obuté zimné pneumatiky, ale nastavil som si meeting spojený s obedom na piatom najvyššom vrchu sveta, Makalu, na nepálsko-čínskych hraniciach, teda v Trenčíne. Síce verím značke quattro v hocijakom prevedení, rozhodol som sa však nič neriskovať a zakotvil som v rovnomennej nepálsko-indickej reštaurácii.
Pôvodne som mal chúťky na ľahké veggie, ale dostal som hot tip na „Mango chicken“. Následne mi pristála na stole mrkvová polievka a sladko-pikantné kura s typickou plackou. A bola to teda hostina. Potom nastal čas plánovania, výsledkom ktorého bolo, že ako prvú som si s plným bruchom skúsil Homolku – možno až príliš rýchly priesmyk bez drsných cestných vracákov, čo sľubovalo, že sa vyvarujem žalúdočným vracákom. Niekde ešte pred vrcholom nastala mimoriadna situácia: v protismere stáli havarované dva vozy, posádky už poslušne čakali vonku na príslušné orgány. Škoda takéhoto začiatku, no nemôžem sa na to pozerať egoisticky – zainteresovaní mali výrazne väčší problém.
Skoro som zabudol – cestou do Trenčína som si to namieril cez Beckov, no bola to pre mňa najväčšia dopravná frustrácia desaťročia. V piatok na obed bola cesta nechutne preplnená. Moja (možno nespravodlivá) teória je, že občania šetria na diaľničnej známke a nevyužívajú dostatočne paralelnú diaľnicu. Nepomohla ani tradičná finta – odstaviť auto a chvíľu počkať. Nonstop sa niekto valil a ten niekto išiel priesmykom rýchlosťou premotivovaného cyklistu.
Skáčem z extrému do extrému, ale na druhej strane – cesta na Zliechov zospodu bola famózna a prázdna. Už len kvôli nej sa oplatilo opustiť Žitný (z pohľadu ciest Shitný) ostrov. Možno profilom užšia, ale Audi veľa miesta nepotrebuje, a navyše je krásne technická. Som rád, že prišla na rad neskôr, keď Mango chicken si už našlo svoje stabilné miesto.
Ďalej som to zamieril na zvláštny priesmyk, ktorý bol z mojich Miata čias veľmi obľúbený – krátky úsek Nitrianske Rudno – Bojnice. Príjemný stupák i klesák s vracákmi a otvorenými rýchlymi zákrutami. Audi si to užilo, ale akokoľvek sa na to pozerám, Mazda sa sem hodí viac.
Ešte však nebol koniec. Bolo by mi ľúto v tom najlepšom prestať, a tak som zamieril na nový úsek Veľké Uherce – Skýcov, ktorý je medzi zážitkovými šoférmi vysoko hodnotený. Právom. Tým, že má nový koberec, vodič má plný fokus na šoférovanie – nemusí riešiť jamy ani iné zákernosti. Na tento úsek plynulo nadväzuje ďalší, smerom na Ješkovu Ves, kde bola už doprava hustejšia a ani vodiči kamiónov sa mu neštítia. Záver Bošany – Nitra je už len taká relaxačná eskapáda, menej technická, viac dynamická, ale so širokými možnosťami predbiehania. Aj preto je tam jazdné tempo stabilné.
Pomaly, ale isto sa blíži jeseň. To však automaticky neznamená, že hádžeme šoférsku flintu do žita. Meteorológovia dali rázne vedieť, že toto sú posledné septembrové teploty, ktoré sa nenápadne šplhajú k tridsiatkam. Medzi riadkami som to dešifroval tak, že sa musím vybrať na nejaký výlet. Niečo väčšie ešte v talóne mám pripravené, ale nebudem predbiehať – život mieni a počasie mení…
