Digitálne technológie na cestách
Digitálne technológie nám uľahčujú život od rána do večera. Zdá sa mi to ako reverzné sci-fi – ja som totiž ešte zažil časy, keď sme sa riadili papierovými mapami, zastavovali za každým humnom a skúmali, či sme zablúdili málo alebo veľmi. Dnes je to úplne iné. Navigácia je len začiatok, digitálne si vyberáme dokonca aj ciele výletov. Len tak pre predstavu – robím to nasledovne.
Ako sa rodí výlet
Prvá fáza je radostné zistenie, že mám aspoň deň, kedy ma nikto nikde nepotrebuje. Druhá fáza: začnem vysielať vlny dookola, kto má čas. Toto je tá najtrápnejšia časť, pretože prichádzajú odpovede typu: „Nemôžem, pracujem, som s deťmi, žena zakázala, neznášam ťa, prečo sa ozývaš…“ Pár ľudí ale obvykle zareaguje – a potom to tesne pred cestou zruší. Napokon sa však predsa len vyberieme aspoň dvaja.
A kam? No, vo veku 40+ je to už trochu zložitejšie. Okrem zaujímavej cesty tam musí byť najmä dobré jedlo. Tu prichádza na rad pomocná ruka technológií: na Google Maps si pozrieme, ktorý podnik v kopcovitej lokalite má dobré hodnotenie.
Výber trasy
Aby to nebolo úplne okukané, zvolili sme Moravu. Povedali sme si, že prechod cez Mikulčin vrch (799 m n. m.) sľubuje pekné výhľady a výlet zakončíme v podniku Bistro na Kopci (hodnotenie Google 4.8*).
Keďže sme vyštartovali z okolia Bratislavy, prechod cez Kopanice a okolie Myjavy bol prirodzený – nech zábava začne čo najskôr. Vo Vrbovom sme preleteli cez Krajné smerom na Starú Turú, po cestičkách rôzneho charakteru. Neboli to preteky – keď nás asfalt upozornil, že Honda S2000 a Audi TTS nie sú SUV-éčka, jednoducho sme ubrali z tempa.
Zo Starej Turej sme nešli po hlavnej, ale vybrali sme sa severnou cestou tretej triedy. Nebolo to také zlé, ako to znie – iba bola užšia. Vyšli sme nad Moravským Lieskovým. Rozmaznanejšie typy by sa možno vybrali priamo na hraničný priechod po ceste prvej triedy, ale skratkou cez Bošácu sa dá príjemne teleportovať do moravskej obce Březová. Bola by škoda túto cestu odignorovať. Potom sme prešli už len Lopeník a zrazu sme sa ocitli na trase na Výškovec, náš výhľadový cieľ. Decentne sme sa pokochali a keďže sme vyrazili na trip po deviatej, blížil sa čas obeda – bistro, tras sa, ideme! (S2000 má trochu hlučnejší výfuk.)
Bistro na Kopci
Samotné Bistro na Kopci nad Bojkovicami nás prekvapilo už pri príchode. Pekné, otvorené miesto v slivkovom sade (jo švestky, vole), ako stvorené na petrolhead zrazy. A vlastne – aj tak tomu bolo. Asi 30 starých motocyklov tam zaparkovali nejakí nadšenci. Hneď po príchode nás vítal krásny kúsok s veselou posádkou – žltý „hippie wagen“ T2 a iné rarity mimo konfekcie. Vďaka nášmu športovému naturelu sme tam zapadli dokonale. Parkovacie priestory sú tam veľkorysé – odporúčam aj citlivejším povahám.
Rakytníková limonáda padla za obeť ako prvá. Nasledoval výborný chorizo sendvič (ktorý som v strese nezmyselne nazval „korizo“, takže som sa aj stihol strápniť, vyslovuje sa čorizo) a kávička. Posedeli sme tam hádam hodinu, obdivovali staré stavby a výhľad na nádherný Zámek Nový Světlov. Ten získal súčasnú podobu v druhej polovici 19. storočia, keď ho prestavali v štýle tudorovskej gotiky (ďalšia pomoc digitálneho sveta). Bol to veľmi príjemný relaxačný čas, počas ktorého sme vyhodnotili najlepší úsek cesty.
Najlepší úsek
Víťazom sa stal, trochu prekvapivo, len 5-kilometrový úsek medzi Komňou a Bojkovicami. Najmä lesný technický záver tohto novovyasfaltovaného klenotu bol skutočne zážitkový. Prekvapivo mal všetko, čo máme radi – dobrý povrch, horizonty, pády do zákrut, prehadzovačky. Keby mal aspoň 15 kilometrov, bola by to vyhľadávaná motoristická lokalita.
Návrat
Nakoniec však, ako vždy, prišla ľudská zrada. Parťák na S2000 zahlásil, že ide domov po diaľnici, lebo sa ponáhľa. Takéto drobnosti ma nikdy nerozhádžu – naplánoval som si návrat cez Kopanice. Vyšiel som nad Myjavou pri Vrbovciach, preštrikoval som sa ku Bukovcu, pokračoval cez Prietrž, Osuské a Jablonicu. Na konci som mohol vyhodnotiť výslednu bilanciu: necelých 400 kilometrov, dobré jedlo a užité okresky. Čo viac si priať? Aha, menej ľudských zrád… 🙂
