Jarný roadtrip s Cars & Coffee Slovakia – Deň druhý
- Od Michal
Na prvý, takzvaný transferový deň nášho malého-veľkého roadtripu s Cars & Coffee Slovakia sme nadviazali rannou diskusiou o využití voľného dňa. Zatiaľ čo sme si vychutnávali bohatú ponuku raňajkového bufetu v našom hoteli Du Lac Et Du Parc, padali rôzne návrhy. Zhodli sme sa však, že neďaleké Dolomity budú najlepším nápadom, vzhľadom na predpoveď počasia, ktorá hlásila slnečný, takmer letný deň.
Prečítajte si: Jarný roadtrip s Cars & Coffee Slovakia – Deň prvý
Medzičasom, kým sa niektorí z nás chystali a iní zasa využili krátku prestávku na spoznanie blízkeho okolia hotela, dorazil ďalší člen našej (doposiaľ malej) posádky. Štýlové Audi RS6 s neprehliadnuteľným polepom a doplnkami, ktoré vyvolali záujem aj samotných domácich, si to odparkovalo rovno pred hotel. Bohužiaľ sa však posádka na Dolomitský trip s nami nevydala, nakoľko dvojica cestovala do hotela veľkú časť noci. Spoločnosť tejto „pravej eReSy“ si však, verím, na cestách užijeme ešte ďalšie dni.
Cesta na Rovereto -> Trento -> Cavalese bola čistá a miestami zábavná, vďaka čomu vyčarila niekoľko širokých úsmevov medzi vodičmi všetkých troch áut. Až úzke a kľukaté cesty za lyžiarskym mestečkom však ukázali vrcholky dolomitských hôr, ktoré na samom vrchu pokrýval ešte čerstvo napadaný sneh, a preskúšali naše šoférske schopnosti. RS-ka na vedúcej pozícii (aj kvôli úlohe vedúceho navigačného vozidla) si to šinula strmhlav do kopcov, pričom v tesnom závese sa útočne plížila M4-ka, ktorá ladne uhýbala odstrelujúcim posypovým kamienkom. Občas vykukol spoza krátkej kolóny aj malý Abarth 695 XSR Yamaha, ktorý sa ani so svojimi 165 koňmi nenechal zahanbiť. Veď nakoniec, kľukaté úžiny v Dolomitoch sú domovom desiatok Abarthov, ktorých zástupcov sme neraz stretli šinúť si to nemalou rýchlosťou. Ozaj, ak sa hovorí, že Monako je „Abarth heaven“, to ste ešte neboli na dolomitskom okruhu. Je ich tu ako Fabií na parkovisku Tesca pred veľkonočnými sviatkami.
V neskoršiu poobednú hodinu sme zvolili spontánny obed v jednej nenápadnej reštaurácii v bohom zabudnutej obci, ktorá pozostávala snáď z dvoch či troch budov. Na naše prekvapenie tu stáli tri autá so slovenskými evidenčnými číslami. Dve patrili hosťom v penzióne a jedno obsluhujúcej Slovenke, ktorá tu už roky pracuje. Náhoda ako sviňa alebo je ten svet naozaj taký malý? Každopádne, pre nás „domácich“ vybavila skvelé cestoviny a štrúdľu, aj keď šéfkuchár už mal siestu. Klobúk dolu pred takýmto prístupom.
V tejto chvíli, a aj vzhľadom na pokročilejšiu poobednú hodinu, sme sa po výdatnom obede opäť rozdelili. Zatiaľ čo M4-ka sa galantne ponúkla, že odvezie manželky naspäť do hotela, sa môj spolubývajúci Vlado (a jeden z dvojice organizátorov C&C) dobrovoľne podujal podstúpiť štyri-a-pol hodinovú extázu na Dolomitoch.
Aj napriek nie príliš vyrovnanému rozloženiu síl (Octavia RS – 245 k vs. Abarth 695 XSR – 165 k) to bola veľmi svižná jazda. Ako sme sa rútili smerom na Passo Sella, nebol čas zmätkovať. Srdce pumpovalo ostošesť, adrenalín koloval v krvi a totálne prázdne horské prechody so suchým a relatívne teplým asfaltom sme rezali jedna radosť. Obe autá majú samosvorný diferenciál, čo pomohlo najmä pri nekonečných vracákoch.
Miestami až trojmetrové hrozivé záveje pri cestách slúžili ako eventuálne zvodidlá, avšak našťastie neprišlo k žiadnemu fyzickému kontaktu. Premávka bola nulová, keďže lyžiarska sezóna je už za nami a oficiálne otvárajú horské priechody až dnes. Rampy však boli dvihnuté, cesty upravené, takže sme sa s Vladom rozhodli to risknúť.
Toto riziko sa nakoniec oplatilo podstúpiť. Dolomity sa nám na samých vrcholoch priesmykov odvďačili dychberúcimi výhľadmi, prázdnymi cestami a pohľadom na „špagetky“, na ktoré budem minimálne do leta, kedy sa sem opäť vrátim(e), spomínať.
