Hey baby, wake up from your asleep. We have arrived on to the future and the whole world is become… Elektronik, supersonik. Supersonik, electronik. Takto znejú slová staručkej, no futuristickej legendy YouTube, ktorú pozná snáď celý internet. A práve táto skladba predpovedala príchod Ioniqu Electric. Hej bejby, budúcnosť je (pre niektorých) totiž už tu.
Poďme ale úplne na samý začiatok. Elektromobily sú tu už nejakú dobu, to je jasné. Lenže, Ioniq Electric je prvý čisto elektrický počin Kórejcov, podobne ako i30N v športovej divízii. A musím povedať, že hneď na prvý šup sa podarilo stvoriť vcelku dobré auto, ktoré vychytalo chyby svojich vzdialených súrodencov z konkurenčných radov. Elektromobilite ako takej sa v tomto teste nebudem venovať, tomu som vyhradil vlastný článok, ktorý si, v prípade záujmu, môžete prečítať tu.
Ioniq Electric je už na prvý pohľad iné auto. Aj Hyundai sa, žiaľ, rozhodol dať mu trocha netradičný vzhľad, ktorý má pripomínať budúcnosť. Kedy výrobcovia pochopia, že elektromobily by mali vyzerať ako bežné autá a aj tu zákazník dbá na špičkový dizajn, to fakt neviem. Každopádne, Hyundai sa aspoň nesnažil vytvoriť zvláštne tvary, a tak sme sa dočkali vcelku „normálneho“ liftbacku. Teda, až na obrovský plast namiesto prednej masky, ktorý má zakrývať priestor, pôvodne slúžiaci na chladenie spaľovacieho motora. Naopak, zadná časť s predeleným sklom (kvôli lepšej aerodynamike) a s peknou grafikou svetiel sa mi páči.
Prečo som Ioniq Electric na začiatku hneď pochválil, je práve rozhodnutie Hyundaiu pre osadenie 28 kWh batérie, ktorá zabezpečí papierový dojazd 280 km. Skutočný sa v zimných mesiacoch a pri kombinovanom štýle jazdy ustálil na 180 – 190 km, čo je pre mnohých, ktorí v súčasnosti uvažujú nad elektromobilom, dostatočné číslo. Pri úspornej jazde počas teplých mesiacov si viem predstaviť, že sa dojazd predĺži o ďalších 20 – 30 kilometrov. V porovnaní s konkurentmi je to tiež vyšší údaj. Napríklad starší Leaf dokázal papierovo prejsť iba 150 km, resp. neskôr 250 km. Elektrický Golf zvládol porciu okolo 200 km na jedno nabitie. Hyundai tiež šikovne vyriešil uloženie akumulátorov, ktoré sa nachádzajú pod zadnými sedadlami, a tak ich pri jazde vôbec necítite.
Vo vnútri auta už ťažšie spoznáte, že ide o elektrické auto. Štartovanie prebieha pomocou tradičného tlačidla POWER, dokonca aj automaticka prevodovka nijak nenaznačuje, že ide o bezprevodový variant. Ovládanie prebieha cez štvoricu tlačidiel P, R, N a D ako v bežnom aute. Budúcnosť spoznáte až po uvedení motoru do prevádzky. Šialené ticho a jemné bzučanie pri rozbehu vyvolávajú prazvláštne reakcie spolucestujúcich. Všetci sú užasnutí a ja som sa týždeň bavil na tom, ako sa tvária. Počas testovacieho týždňa som si stihol uvedomiť, že Ioniq je vo vnútri veľmi priestranným autom, ktoré pohodlne odvezie štyroch pasažierov a kopec batožiny. Zvonku totiž trocha klame rozmermi a vyzerá oveľa menší.
Hyundai to dobre poňal aj pri stavaní výbavy. V aute je dostupná iba jednotná – najvyššia výbava, ktorá zahŕňa kopu elektronických asistentov, výhrev na všetkých štyroch sedadlách, adaptívny tempomat (ktorý funguje najlepšie zo všetkých áut, ktoré som kedy testoval!), veľký a prehľadný displej a mnoho ďalších šikovných riešení.
Na zahodenie nie je ani motor, ktorý ponúka výkon 88 kW (120 k) a 295 Nm dostupných prakticky kedykoľvek bez akéhokoľvek zdržania. Pocit, že auto rovnako zrýchľuje hneď ako zošliapnete pedál, a to nech idete 10 km/h alebo aj 130 km/h je zaujímavý a návykový jav. Toto ma na elektrike fakt bavilo. Takisto fakt, že auto nepotrebujete zahrievať a v zime čakať, kedy sa dostanú prevádzkové kvapaliny na optimálnu teplotu. Stačí len naštartovať a vyraziť. Elektrický pohon však má aj svoje nevýhody a obmedzenia, a Ioniq v tomto nie je výnimkou. To sa však týka vo všeobecnosti elektromobility ako takej, ktorú som rozobral v blogu. Prečítajte si hlavne fakty o nabíjaní a klesaní dojazdu pri rôznych štýloch jazdy.
Najväčší problém, s ktorým Ioniq Electric bude bojovať, nie je elektrický pohon a predsudky ľudí. Je to skôr cena, ktorá je stanovená na 35 tisíc eur. So štátnou dotáciou klesne cenovka na zaujímavejších 29 900 eur, avšak v tejto cenovej kategórii si môžete kúpiť už úplne iné autá. Porovnávať však nebudem, pretože to by sme miešali hrušky s jablkami. Fanúšikovia elektrického pohonu však medzičasom nemusia čakať na Teslu 3, ktorá bude dostupná na trhu podľa môjho názoru až (prinajlepšom) v roku 2020 a môžu za podobné peniaze chňapnúť po Ioniqu, ktorý nie je o nič horší. Akurát je škaredší, i keď (opäť z môjho pohľadu) praktickejší. Má totiž ďaleko bližšie k bežnému – dobre fungujúcemu autu, než k modernej vízii auta s nepraktickým ovládaním na displeji.
