Hyundai i30N Performance – prvé raNde

Prvé rande je vždy také oťukávacie. Chcete zapôsobiť, ale aj zistiť čo-to o vašom partnerovi. Je to taká malá sociálna hra. Nahodíte na seba to najlepšie, dorazíte sebavedomo na miesto stretnutia a prichádza tá úvodná nervozita. Motýliky v bruchu lietajú, neustále sa otáčate a pozeráte, kedy príde váš proťajšok.

Rovnako som sa cítil, keď som šiel na rande s N-kom. Síce som sa nijak zvlášť nevyfintil, ale zobral som to najlepšie, čo doma máme, aby sme na parkovisku vedľa seba ako-tak vyzerali. Nasadol som do svojho GT-čka a upaľoval do Nových Zámkov, kde ma už čakal kamarát, ktorý práve testoval toľko hajpovaný Hyundai i30N Performance. Skutočne som mal pred prvým kontaktom s týmto autom také tie príjemné “nervy”. Marketing teda páni v Hyundai asi zvládli na jednotku, očakávania totiž boli veľké a na auto som sa fakt tešil.

To, že sa moje rande naslepo začína, bolo prv počuť než vidieť. Kamarát Marek si dal záležať, aby dal okoliu najavo, že prichádza. “Brá-pap-pap-pá” sa ozývalo z výfukov a ja som v tej chvíli zazrel šmolka prichádzať na parkovisko. “Tak sa poď konečne ukázať,” myslel som si v tichosti v sebe. Bol som zvedavý a lomcovali mnou očakávania. Predsa len, Kórejci tvrdia, že N-ko sa zrodilo na pretekárskej dráhe. Ak to mám ja zhodnotiť z profesionálneho hľadiska, je to vcelku odvážne tvrdenie na prvý športový hot hatch značky.

Po krátkom oboznámení sa s fíčurkami a zvukom výfukovej sústavy v otvorenom režime som konečne mal možnosť pocítiť silu tohto nápadného drobca. Pár kilometrov som sedel ako pasažier na spolujazdcovej sedačke a všímal si všetky detaily. Zatiaľ som mal dojmy dobré, Hyundai ma presvedčil. Po krátkej foto- a cigaretovej pauze sme sa vymenili. Sadám za volant, nastavujem si sedadlo a začínam auto konečne vnímať ako vodič. Interiér pôsobí príjemne, sedadlá majú dobré bočné vedenie, sedí sa tu príjemne. Ich plne elektrické ovládanie sa nastavuje skvele, vyhrievaný volant zasa potešil moje skrehnuté ruky z chvíľkového fotenia.

Čo ma však vyrušilo, bol centrálny displej, ktorý je otočený na stred a nie na vodiča. Aj keď to nie je zásadná chyba, v prvých pár minútach vám to bude biť do očí. Nastavujem si auto zatiaľ do “custom” módu, kde je všetko povypínané, nechávam iba podvozok v režime komfort a zapnutú stabilizáciu. Ideme sa predsa najprv vzájomne oťukať a nie poťukať. Ohmatávam si rýchlostnú páku, stláčam spojku, chytám ručnú brzdu. Spojka je správne tuhá, tak ako v športovom aute má byť. Dráhy manuálnej prevodovky sú krátke, rýchlosti “dnu” dobre padajú. Len tá ručná brzda ma akosi zaujala najviac, pôsobila (vyhotovením) veľmi lacno, rovnako, ako niektoré ďalšie plasty v aute. Niekde sa zjavne šetriť muselo.

Krátka jazda začína rachotavým a bublavým zvukom výfuku. Preháňam N-ko v nízkych aj vyšších rýchlostiach. Akceleruje svižne, na plyn reaguje presne a pri podraďovaní si užívam perfektné medziplyny. Auto mi veľmi pripomínalo Astru OPC, ktorú som si plánoval kúpiť a nedávno bol zajazdiť. Aj tu bola spočiatku cítiť hmotnosť, ktorá by mohla byť o niečo nižšia, ale 270 koní z dvojlitra auto rozhúpe na stovku raz-dva. Na okreskách v okolí Nových Zámkov ma tiež prekvapilo naladenie podvozku, ktoré je príjemné komfortné a aj napriek väčším kolesám mi pohodlím pripomínalo moje GT-čko so 17-palcovým obutím.

Prepnutie do režimu N Performance znamená, že podvozok oveľa viac stuhol a stabilizácia sa vypla. Rock-n-Roll baby! N-ko na mokrej a studenej ceste perfektne drží, vôbec sa nenakláňa a riadenie dáva skvelú odozvu od kolies. Vychutnávam si tých pár kilometrov, ktoré spolu trávime a na predpisy kašlem. Striedam rýchlosti a užívam si skutočne dobrý manuál, ktorý mi už teraz chýba. Sústredím sa len na jazdu a očkom sem-tam pozriem na otáčkomer a malého digitálneho pomocníka, ktorý hovorí, kedy sa už blížim k vrcholu spektra dostupných otáčok. Braaaaaa-spojka-pap-pap-plyn-braaaaa. Výfuk buráca a strieľa jedna radosť. Pani na chodníku na mňa hodila veľavýznamný pohľad, ale ja sa len príjemne usmievam.

Displej ukazuje priemernú spotrebu niečo okolo 16 litrov na sto pri takomto šantení. Nie je to však vôbec závratná hodnota vzhľadom na to, ako som ho popreháňal. Z vodičskej “letargie” ma vytrhlo až upozornenie, že nádrž je už takmer prázdna a tak sme zahli na najbližšiu čerpačku. Výhodou dvojlitru v N-ku je fakt, že mu stačí iba 95-ka. Každopádne, verím, že stovka mu bude viac po chuti a patrične sa za to aj odvďačí. To už si ale, snáď, budem môcť niekedy vyskúšať na okruhu, kde ľahšie preverím schopnosti tohto kórejského barbara.

Po približne hodinke sadám plný emócií do svojho GT-čka, ktoré sa mi zdá byť komfortnejšie a značne pomalšie. Nemám však pocit, že mi je za N-kom ľúto. Azda iba za tým zvukom, do ktorého sa proste zamilujete! Všetko sa však dá riešiť úpravou výfukovej sústavy či motora, takže neľutujem, že som nepriplatil +/- 10 tisíc za Hyundai. Ako resumé mi z toho celého vyšlo to, že ak by som mal na stôl položiť 30 tisíc eur a vybrať si najlepší hot hatch, asi by som skôr siahol po niečom inom. I keď, je to len pocit, pretože N-ko je sakra rýchle a sakra návykové! Už teraz sa teším na ďalšie skúsenosti s ním.

Mohlo by sa vám páčiť