TEST Hyundai i30 kombi – Univerzálny vojak

V roku 1992 vyriešil Jean-Claude Van Damme ako univerzálny vojak všetky problémy a nástrahy, ktoré mal pred sebou. V roku 2017 by mal všetky vaše prepravné nároky vyriešiť a uspokojiť nový Hyundai i30 kombi. Marketingové oddelenie automobilky vás o tom uisťuje, ale ako je to naozaj?

Predchádzajúca (druhá) generácia modelu i30 bola tvarovo, teraz už to môžem povedať nahlas, až príliš kórejská pre európsky zrak. Vo všeobecnosti to, samozrejme, nebránilo v odbyte, ale ak mám v krátkosti zhrnúť dizajn, tak to označenie ho vystihuje. Táto nová je iná. Úplne. Laik by kľudne povedal, že sa pozerá na Opel alebo Peugeot, a ja by som ho nevysmial. Nevtieravá predná časť obsahuje všeobecné prvky, ktoré by si našli svoje uplatnenie aj v iných vozoch tejto triedy. Bočný profil prezrádza dynamicky sa zvažujúcu strechu v zadnej časti, nie nepodobnú pekným “Shooting Brake” kombíčkam z dielne Mercedesu. V červenom habite je táto celá kreácia príjemným prekvapením. Nemecké dizajnové štúdio si splnilo svoju domácu úlohu na výbornú.

Rovnako sa pretransformovala aj kabína, z ktorej zmizli experimenty s vertikálno-diagonálnym uložením tlačidiel, teraz netvrdím, že predtým to bolo zlé, lenže náš zákazník je odchovaný na značkách, kde sú tieto prvky pekne poukladané vedľa seba v horizontálnej štruktúre. Náš zákazník, náš pán, takže tu sa išlo na ergonomickú tutovku. Aj samotná palubná doska prešla zjednodušením tvarov, je opticky relatívne menšia, užšia, asi aby nechala vyniknúť obrovskému displeju infotainmentu. Chudáčik, je tam totiž akoby vrazený, na silu a bez lásky. Vďaka ovládacím prvkom po bokoch, ktoré sprístupňujú jeho hlavné funkcie, pôsobí možno na prvý pohľad archaicky, ale funkčne je to výhra v lotérií. Ovládať dotykový displej na našich rozbitých cestách je “Mission Impossible” aj pre Toma Cruisa.

V interiéri je všetko predvídateľné, univerzálne, je veľmi ťažké tu hľadať výhrady. Materiály sú kvalitné, sedáky pod zadkom správne pevné s adekvátnym bočným vedením. Ako ma naučila jedna francúzska automobilka, aj kulisu meniča módov automatickej prevodovky je možné odfláknúť a vyrobiť ju s neprimerane veľkými vôľami. V tejto aplikácií je to však príkladne pevné a bez výhrad.


Áno, áno, kľud, prosím. Prídem aj ku kufru. Teraz. S objemom 602 litrov v základnom stave privedie do viacnásobného orgazmu väčšinu národa. Pretože každý týždeň všetci sťahujú chladničku a zabíjajú prasa. So sklopenými sedačkami dokonca presťahujete malú dedinu, kapacita sa v tomto prípade vyšplhala na 1650 litrov.

Konečne, na toto som sa tešil, že si už aj zahejtujem. V podstate som schopný si zanadávať už na dízel všeobecne v menšom aute, ale teraz mi to Hyundai alibisticky uľahčil. Maximálny výkon 100 kW a krútiaci moment 300 Nm kedysi, nie tak hrozne dávno, sľuboval akčné zvezenie. Teraz ani nesľubuje, surovo priznáva, že s dvojspojkovou prevodovkou zvládne zrýchlenie 0-100 za 10,9 s. Nie je to katastrofálna hodnota, ale celé to zhoršuje reakcia na stlačenie plynového pedálu, ktorá je zjavne iba odporúčacieho charakteru. Na konci testovacieho týždňa som pochopil, že je to vlastne prvok pasívnej bezpečnosti. Spolu so systémom start&stop sa vám garantovane nestane, že sa vám podarí vyštartovať na oranžovú po červenej, aj keď ste pedál zašliapli bezprostredne po prebliknutí na ňu.

Prirodzene, pri klasickom rodinnom aute to nik nebude tak dramaticky prežívať, ale v momente, keď sa sústredíte na jazdné vlastnosti, zamrzí toto celé dvojnásobne. Viackprvková zadná náprava neodskakuje na nerovnostiach, volant je vzhľadom na účel auta nečakane tuhý a o to presnejší. Predné kolesá majú dostatok trakcie aj na zimných pneumatikách, takže šoférovanie sa rýchlo prehupne z módu “suchá povinnosť” na “nečakaný pôžitok”. Tento súbor vlastností vo mne zapálil plameň, pardon, vatru očakávania smerom k hothatchu i30N.

Na začiatku testu som nastolil otázku, v slušne vychovanej spoločnosti sa ju patrí plnotučne zodpovedať. Hyundai i30 kombi vznikol preto, aby uspokojil v rámci prijateľnej ceny všeobecné nároky, ktoré sú vyžadované od rodinného vozu. Tento, na prvý pohľad banálny cieľ (história ukázala, že viacerí sa na ňom popálili), sa podarilo naplniť so cťou. Iste, je tu určitá kombinácia prevodovky a motorizácie, ktorej by som sa osobne vyhol, na výber však ostávajú aj iné a tie by mohli fungovať. Interiér je prudko európsky a kvalitný, kufor megalomanský, tak čo viac si môžeme želať? „Pišta, zbaľ si, prosím, mačetu a zober kotlík, Janči robí zase zabíjačku…

Mohlo by sa vám páčiť