TEST Honda CR-V – CP-čkárov sen

Sny sú veľmi subjektívne. Zoberme si napríklad našu redakciu. Na rozdiel od normálnych smrteľníkov sú naše sny späté zväčša so svetom motorov. Kawasaki Z900RS, Porsche Cayman GT4, 911T či Alfa Romeo 4C sú pre nás tie vysnívané stroje, ktoré sú na prvý pohľad takmer rovnaké (teda okrem motorky). Športovo orientované autá so zadným náhonom, ktoré majú v popise vlastností hlavne zábavu za volantom. Avšak, na druhý pohľad sa začnú vynárať na povrch odlišné koncepcie a detaily. A práve sekundárne detaily robia tieto vozítka pre nás vysnívanými. Taký Laco napríklad hľadá auto, ktoré exceluje primárne na okruhu, Michal štýlovku do mesta, ktorá sa však nenechá zahanbiť ani v alpských priesmykoch a ja osobne Coupè, s ktorým môžem prevetrať okresky od Čiernej Hory až po Škótsko.

No a čo taká Honda CR-V? Môže byť toto vôbec pre niekoho vysnívané auto? Osobne si myslím, že áno. Prečo je tomu tak, vysvetlím v ďalších riadkoch.

Čo sa týka vzhľadu, ten mi moc vysnívaný nepripadá, a pravdupovediac pôsobí skôr konzervatívne. Pre niekoho je to mínus a pre istú skupinu ľudí je práve toto prioritou. Nepotrebujú na seba upozorňovať výstrelkami v podobe pseudo športových SUVéčiek, ktoré fičia na súčasnej trendovej vlne, živenej marketingovými oddeleniami ziskuchtivých automobiliek. Títo ľudia uprednostňujú vyvážený a diskrétny dizajn, ktorý Honda brúsi ako diamant už od roku 1997, kedy prišla na trh s prvou generáciou CRVéčky. Už z diaľky vás zaujme chrómom bohato pokrytá maska, ktorá v kombinácii s elegantnnými svetlometmi budí priam luxusný dojem a prezrádza príslušnosť k značke. Pri pohľade z boku zas oku ulahodí už takmer charakteristický a dynamicky pôsobiaci profil, ktorý zaručí, že už z diaľky spoznáte o aký konkrétny model sa jedná. Nami testovaný kúsok bol doplnený o AERO balík. Ten dodáva Honde jemný nádych vizuálnej dynamiky, čo nie je nikdy na škodu. Takže pokiaľ snívate o vyvážene vyzerajúcom elegantnom aute bez toho, aby sa za vami otočila polovica ulice, môže byť Honda CR-V perfektná voľba.

V interiéri pokračuje Honda viacmenej na rovnakej vlnovej dĺžke ako vonku. Bez zbytočných výstrelkov naservíruje japonskú strohosť, kvalitné spracovanie a taktiež zvláštnu logiku ovládania. Mne osobne japonské myslenie pri ovládaní auta nie je veľmi po chuti, a je jedno či sa jedná o jazdené Daihatsu za 500 eur alebo Lexus za 150 000 eur. No keďže sú na svete aj iní ľudia, tak som si spravil menší prieskum medzi majiteľmi Hondičiek rôzneho typu a veku. Na rozdiel odo mňa sa im po usadnutí do auta zdalo ovládanie jednotlivých funkcií zmysluplné a rozmiestnenie tlačidiel prehľadné. Pravdupovediac, väčšina mojej vzorky sa na mňa pozerala ako na debila, ktorý nevie, čo je to dobrá ergonómia ovládania. Asi budem musieť na sebe v budúcnosti zapracovať.

Čo ale japonskí inžinieri zvládli na jednotku, je manažment strácania sa malých predmetov. Tie miznú a pri potrebe ich opätovného použitia sa následne objavujú v strategicky rozmiestnených odkladacích priestoroch. Je ich tam toľko, že ich objem sa mohol s prehľadom pripočítať k objemu batožinového priestoru. Ten má v základnej konfigurácii 589 litrov a v prípade potreby vie s prehľadom poslúžiť, hoci aj ako menšia dodávka na prevoz materiálu pri stavbe vysnenej haciendy.

K SUVéčku patrí diesel, a tak to je aj v tomto prípade. Dvakrát oturbená jednašestka nepatrí zrovna medzi legendárne motory, ktoré by nám spôsobovali vlhké sny, ale z portfólia CRVéčky je to asi najlepší motor, ktorý si možno vybrať. Pochádza z vlastného vývoja japonskej automobilky a za pomoci najnovších technológií sa snaží zamaskovať svoj malý objem. V nižšom spektre otáčkomera stále platí americké porekadlo: “objem nenahradíš”. Avšak, keď sa turbínky nadýchnu, nie je problém s prehľadom predbehnúť aj menšiu kolónku v podobe kamióna a dvoch nerozhodných osobáčikov. Čo poteší rodinný rozpočet je spotreba, ktorá sa drží v prijateľných číslach, aj napriek faktu, že na motore sa priživuje pohon 4×4 a 9-stupňová automatická prevodovka. Keď to dáme všetko dokopy, tak máme pred sebou viacmenej “dream team” vlastností.

Tak môže mať CRVéčku niekto ako vysnívané auto? Ja stopercentne nie. Tak kto potom? Túto hádanku sa mi podarilo rozlúštiť len vďaka vlastnej skúsenosti. Náhodou sa zo mňa počas testu Hondy stal na jeden víkend CP-čkár, a vtedy som pochopil, ako dokážu všetky vyššie spomínané detaily uľahčiť a spríjemniť život.Po príchode na východ na mňa negánili susedia, do auta sa zmestilo more batožiny, nemal som problém so snehovou kalamitou, spolujazdci počas jazdy príjemne podriemkavali a auto spapalo niečo cez 6 litrov. Pre CP-čkára je to skrátka splnený sen, teda ak je Honda pozitív a vie odpustiť mierne nedostatky v spomínanej ergonómii ovládania.

Mohlo by sa vám páčiť