TEST Honda CR-V 1.5 Turbo Executive – Ďalší One Night Stand
- Od Miloš
Takže poďme na to. Ja a Honda máme spolu taký zvláštny vzťah. Občas sa stretneme, aby sme si užili pár pekných chvíľ a prežili nejaké to zaujímavé dobrodružstvo. Spoločne čelíme nástrahám mesta, spoznávame rôzne pekné cesty a necesty, a je nám spolu fajn. To všetko trvá až do momentu, kým ma svojou ázijskou tvrdohlavosťou nevytočí takmer do nepríčetnosti a ja ju, ľudovo povedané, pošlem kade ľahšie. Nie, nie je to spôsobené tým, že by Hondy boli zlé autá, ale skôr, že ja ako koncový užívateľ nie som schopný prekusnúť niektoré, pre mňa celkom podstatné, detaily.
Musím uznať, že predošlá generácia Hondy CR-V bola, čo sa týka úžitkovosti a praktickosti, naozaj veľmi dobrý spoločník. Avšak po emotívnej stránke to bola priam katastrofa, nakoľko jediné potešenia, ktoré som s ňou zažil, sa týkali dobrej spotreby a perfektného batožinového priestoru.
To, že s novou to bude trošku iná šálka kávy je vidno už z diaľky. Oblečená do žiarivej červenej metalízy dáva jasne najavo, že sa chce páčiť. Svojim svalnatým postojom na 19 palcových diskoch a s vkusnými chrómovými doplnkami, ktoré nevtieravo zjemňujú tvary karosérie, sa jej to aj patrične darí. Som rád, že dizajnéri odolali súčasnému trendu ”športového” vzhľadu a aj bez blbostí, ako sú napríklad skryté kľučky zadných dverí, dokázali vytvoriť pekný a dynamicky pôsobiaci celok. Asi starnem, ale naozaj sa mi páči.
Čo sa taktiež podarilo znamenite, bolo zamaskovanie samotnej veľkosti auta, ktorú si uvedomíte, až keď zaparkujete vedľa predošlej generácie.
Nafúknutie všetkých rozmerov okrem výšky sa náležite odzrkadlilo aj v interiéri. Ten je vzdušný a priestranný, a dovolím si povedať, že bez trvalej ujmy na zdraví odvezie pohodlne (aj na dlhšiu cestu) 5 dospelých. Pocit priestrannosti umocnila ešte viac panoramatická strecha, dodávaná ako štandard pre testovaný stupeň výbavy Executive. Zostatok kabíny je evolúcia honďáckej klasiky a majitelia minulých generácii sa tu budú cítiť ako doma. Ja osobne som sa potešil dvom veciam. Prvou je návrat klasického otočného ovládača hlasitosti. Oueeej. A tou druhou je podpora rozhrania Android Auto a Apple Car Play. To minimalizuje použitie, v mojich očiach nefunkčného, systému Honda Connect 2 na nevyhnutné minimum a zároveň odstráni podľa mňa jednu z najväčších slabín tejto japonskej automobilky.
Taktiež tu máte k dispozícií kompletnú paletu bezpečnostných asistentov, ktoré svojim naladením pekne spríjemňujú dlhé a monotónne diaľničné presuny. Ale čo vlásenky za mestom? Tu sa v Honde taktiež hecli a príjemne prekvapili. Nečakal som žiadny precízny skalpel na rezanie zákrut ako je Civic Type-R, ktorý som ani nedostal. Čo som však dostal, bolo progresívne a vyvážené riadenie, doplnené o sebaistý podvozok. V reči normálnych smrteľníkov to znamená, že sa na ceste správa presne tak, ako jej zákazníci aj očakávajú a pravdepodobne sa nikdy nedostanú do situácie, kde by zistili, že CR-Včka je, rovnako ako všetky komfortne ladené SUVčka, silno nedotáčavá.
Trvalo to celkom dlho, pokiaľ japonci konečne prišli na to, že si s naftou až tak nerozumejú a radšej budú robiť to, čo naozaj aj vedia. Tým sú benzínové motory a ich zhybridizované varianty. Keby bol náš testovací kus vybavený hybridným pohonom, istotne by si ho k jeho spokojnosti vyskúšal radšej kolega Laco, ktorého na rozdiel odo mňa, tieto technologické eko vychytávky bavia. Mne sa dostala na test čisto benzínová turbom dopovaná jedna päťka, ktorá sa so svojim výkonom 193 koní pýši označením ako tá výkonovo najsilnejšia z celej dostupnej ponuky.
To pri váhe niečo málo cez 1600kg vôbec neznie zle. Teda aspoň na papieri. Skutočnosť je však taká, že inak vynikajúcemu turbo motoru uberá čo to na sile “inteligentný” pohon všetkých štyroch kolies, a značnú porciu výkonu isto zhltne aj neustále niečo hľadajúca automatická prevodovka e-CVT.
Pre velmi pokojnú a ustálenú jazdu nad hranicou diaľničného limitu výkon s prehľadom postačí. Problém nastane, keď sa treba rýchlo pichnúť do nejakej tej “medzery” alebo obehnúť kamión, ktorý má 20 cm za svojim zadným nárazníkom nalepeného šoféra trpiaceho Anankastickou poruchou. Autu ako keby chýbala časť toho stáda, ktoré by malo mať pod kapotou a mne stále chodí po hlave pamätný citát: “Objem neoj*beš!” Osobne nechápem, prečo Honda nevytiahne zo skladu vynikajúci 2 litrový motor z Civicu Type-R, neupraví mu výkon na tých 193 koní, ktoré by mala mať 1,5ka a bolo by vybavené.
A toto je viac-menej jediná, no pre mňa dosť podstatná vec, ktorá mi vadí na inak vynikajúcej Honde CR-V. Takže história sa opakuje a ja si do diára zapisujem ďalší krátky románik s Hondou, pri ktorom sme zistili, že aj keď je super, k sebe sa nehodíme.
