Aké druhy šoférskych výletov preferujete? Taký, kde sa každý meter pokrúteného horského priesmyku snažíte zdolať maximálne sústredený na jazdu? Alebo len chcete tak trochu popreťahovať vnútornosti motora, ale pritom nechcete, aby ušli vašej pozornosti prírodné krásy? Prípadne vám vyhovuje nejaká hybridná verzia (nie auta) týchto dvoch prístupov? Boli časy, kedy by som bez zaváhania za seba povedal, že ten prvý spôsob je jediný pravý. Ale teraz, keď má človek dostatok možností si užiť mimo verejných ciest, tak to zo mňa opadlo.
Pre tých, ktorým chýba adrenalín maximálneho stupňa, je to Zelené peklo (https://revrats.sk/nemecko-belgicka-afera/). Osobne mám Nürburgring rád kvôli neopakovateľnej atmosfére, ale dokonale si viem užiť aj jazdu na bežných okruhoch. Napríklad, už sa neviem dočkať na prvú jazdu na novootvorenom maďarskom okruhu Balaton Park Circuit. V lete je to však trochu špecifické. Málokto z nás disponuje plnokrvným pretekárskym špeciálom, ktorý je pripravený znášať letné horúčavy bez úhony. Teplota oleja a chladiacej kvapaliny vie v takomto nasadení poriadne vystresovať majiteľov športiakov. Rovnako aj pneumatiky a brzdový systém dostáva v lete zabrať na úplne inej úrovni ako na jar a jeseň, preto som presunul okruhové radosti na tieto ročné obdobia.
V lete ale o jazdenie neprichádzam, ba naopak, naberá iný, cestovateľský rozmer. Už len v susednom Rakúsku je tých alpských cestičiek a zaujímavých miesto toľko, že sa to snáď ani nedá vyčerpať. V poslednom výbere mi pomohol jeden zaujímavý článok s titulkom: ”Čína skopírovala celé rakúske mesto zapísané v UNESCO.” Omg. Kopíruje sa kadečo, ale mesto? Takže cieľ cesty bol zrazu jasný, Hallstatt.
Cesta z Bratislavy do tohto malebného mestečka pri jazere sa dá naplánovať tak, aby išla stredom krajiny. Pre krátkosť času som zvolil diaľničný presun, ale práve to trasovanie malo zabezpečiť, že okolo mňa budú Alpy, tak aby aj táto nudná zložka bola znesiteľnejšia. Necelých 400 km malo trvať cca 4 hodiny po rýchlostných komunikáciách A2, S6 a A9. Naozaj, cestou som bol obklopený majestátnymi dvojtisícovkami, výber trasy som neoľutoval ani na chvíľu. Mať k dispozícii namiesto dvoch dní taký týždeň, presúvam sa okreskami, o tom niet pochýb, ale chcel som stihnúť aj nejakú turistiku, takže niečo za niečo.
V momente, ako som v diaľke zazrel vrcholec Hoher Dachstein (2 995 m) som už tušil, že som vo finálnej fáze cesty. Ubytoval som sa v príjemnej obci Obertraun, ktorá leží pri jazere Hallstätter See, presne oproti Hallstatu. Je to krásna rázovitá usadlosť s čulým spoločenským životom na brehu jazera. Nočný koncert lokálnej skupiny, ktorej pódium plávalo na vode, bol dokonalým relaxačným zážitkom po cestovaní.
Na druhý deň už nebol priestor na váhanie, vybral som sa autobusom dve zastávky do vysnenej destinácie. Prečo autobusom? Lebo sedliacky rozum. Mestečko má oficiálne 800 obyvateľov, ale navštívi ho ročne vyše milión turistov. Nie, nepomýlil som sa. Tak si viete predstaviť, že ísť na takéto miesto autom je… blbosť, veľmi jemne povedané. Autobus je na tento účel dokonalý, zaviedol ma do centra, kde som pohodlne vystúpil a mohol začať svoj prieskum. Pred mestom je pár záchytných parkovísk, ktoré sa naplnia rýchlo, vznikajú nepríčetné dopravné situácie, pohodu si predstavujem rozhodne inak. Zlatý autobus. A ešte aj smiešne lacný.
Miesta typu Hallstatt sa nedajú dobre popísať, treba ich jednoducho navštíviť, aj keď už je to trochu popcornová zábava. Mesto odporúčam navštívit ráno, vtedy je turistov málo. Stravovanie je tu zabezpečené na každom rohu, len treba rátať s tým, že nie je isté, že budú nejaké miesta na sedenie voľné. Ikonický kostol sa nachádza v severnej časti mesta, približne v strede však stráži mesto zaujímavý vodopád zo skalnej steny.
Keď ma omrzeli úzke uličky a dokonalé upravené horské domy, premiestnil som sa vertikálne nad mesto zubačkovou lanovkou a wau, to bol výhľad. Hore je možné sa občerstviť v kaviarni, urobiť si selfie s panorámou ako pre kráľov a pokračovať smerom k soľnej bani, ktorá je miestnou atrakciou. Je to taká príjemná prechádzka, nič nezvládnuteľné.
Aby prišlo zadosťučineniu aj jazdeckej duši, vybral som sa neskôr, už automobilom, na platený slepý priesmyk s názvom Loser Panoramastrasse. Logika výberu bola nasledovná. Je to platené, tak to bude zaujímavé, na mape to vyzerá slušne pokrútené, aj podľa fotiek a má to v názve “panorama”, takže výhľad ma určite zhodí zo sedadla.
Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Bola to nakoniec číra katastrofa. Navrhujem premenovať cestu na Looser’s Panoramastrasse. Cenu si našťastie už nepamätám, lebo by ma to len nasralo, cesta je oficiálne komunikáciou v obci, celá trasa má obmedzenie rýchlosti 50! Žiadne užívanie si zákrut nehrozilo. Výhľad z cesty je slabý, ide sa cez les, potom prídu kadejak pohodené kamene, až úplne hore na parkovisku je to v poriadku. Tak ak iné nie, dal som si hore ľahkú turistiku k vysokopoloženému jazierku, nech sa mi to ráta aspoň zdravotne.
Rozhodnutie ísť na tento výlet som urobil impulzívne, vzniklo ako náhrada za väčší trip, ktorý padol kvôli chorobe. V rámci dvoch dní sa toho stihnúť veľa nedá, toto bolo intenzívne a som rád, že som si Hallstatt mohol odfajknúť, scenérie boli ako z pohľadnice. Ak sa dá, kľudne sa tam vyberte, ale nezabudnite na môj autobusový tip…
