Sú to už tri roky, kedy sme spoločne redakčne navštívili okresky Gemera v ucelenom koncepte. Dobovo sme ho zhmotnili do článku Gemerské spojky. Isto, jednotliví členovia navštevujú tento región viackrát do roka samostatne, ale spoločná partia dodáva výletu úplne iný náboj. Po spojkách nasledujú zámená. Aby som sa vymotal z tohto menej podareného gramatického vtipu, náleží sa podať vysvetlenie. V prvom rade spojka nemá s gramatikou nič, ale to je z kontextu jasné na prvú dobrú. Gemerské spojky sú názvom pre štyri staré železničné trate, ktoré vznikli na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia na území južného Slovenska.
Pôvodný výlet absolvoval Hyundai i30 N Fastback, BMW M550i, Kodiaq RS a Abarth neznámej edície. Zámena v novom výlete znamená zachovanie Fastbacku, dokonca je to tiež N-ko a výmenu ostatných vozidiel za Hyundai Konu N a Hyundai i30 N-Line. Sú to všetko benzín hltajúce agregáty. Táto Hyundai svorka (pôvodne som napísal “svokra” a nechápal som, prečo mi veta nedáva zmysel, veď svokra je fajn…) sa vybrala po overených a najlepších cestičkách, toľkokrát prejazdených a stále rovnako fascinujúcich.
Prvé stretnutie členov sa udialo za Detvou, aby sme si spoločne mohli vychutnať prvý chrumkavý úsek cez priesmyk Klenovec, ktorý sa mi ale začína zdať trochu rozbitejší, ako mám rád. Mojím bojovým vozidlom pechoty bol Fastback, ktorý nie je fajnový na kvalitu povrchu, Lukáš v Kone trochu frflal, že on to má tvrdšie a cíti nerovnosti, netuším, či objektívne, alebo len rád frfle. Nejakým zázrakom bola počas nášho preletu minimalizovaná okolitá premávka, takže sme neboli zdržiavaní vyznávačmi veľmi pomalej jazdy.
Mokrý Sirk preveril naše schopnosti hľadať a nájsť grip, ale sme vďační aj za túto vložku, nie každý deň nás obdarí dokonalým počasím, takže je žiadúce sa udržiavať v strehu pre všetky prípady. V nenápadnej osade Železník sme objavili veľmi zaujímavú vyhliadku s peknou scenériou, pri ktorej sme sa neplánovane zdržali dlhšie. Prečo? Lebo sa nám tu jednoducho páčilo.
Novinkou v našom itinerári bola čerstvo opravená úzka cestička medzi Krásnohorským Podhradím a Smolníkom (s kódovým označením “sedlo Úhorná”), doteraz známa ako lámač podvozku. Odteraz je to však panoramatický zážitok. Tak často sme hádam na žiadnom úseku nestáli ako práve tam. Miesta na krásne kompozície sa ponúkali na zlatom podnose a náš fotograf Miloš nie je z tých, ktorí vedia odolať takýmto ponukám.
V Mníšku nad Hnilcom sme to stočili na Nálepkovo až sme sa napojili na najodpornejší jazdný zážitok výletu, na cestu zo Spišskej Novej Vsi, ktorá bola rozbitá ako študent v Mlynskej doline v nedeľu ráno. Potom sme však odbočili na Hnilec a zrazu sme boli na opačnom pocitovom póle. Zakotvili sme v našom obľúbenom gastropenzióne Barónka v Betliari, kde sme do jednej rána debatovali o… autách.
Predošlý deň sa niesol v duchu striedavého počasia, ale nové ránko nás privítalo slnečným žiarením takej intenzity, že sme si obratom spomenuli na dôležitý prvok výbavy, ktorý nám v cestovnej taške absentoval. Slnečné okuliare. Nevadí, dali sme aspoň vyniknúť už takmer zabudnutým slnečným clonám. Pre veľký úspech sme si zopakovali Hnilec, kvôli tankovaniu sa Fastback odpojil a prebrúsil Dobšinský kopec, aby sa znovu spojil so svojími parťákmi v Depo Café neďaleko Telgártu, kde kávička chutila ako vždy lahodne. Relaxačne sme sa nadýchli pred pekne upravenou okreskou smerom na Muráň a následný Tisovec, kde som kvôli malému premávkovému zdržaniu zaostal a následne zabudol odbočiť na salaš Zbojská. Našťastie máme moderné automobily, tak sme sa rozlúčili cez bluetooth rozhranie.
A patrí sa povedať niečo k samotným automobilom. N-ká, ako i30 i Kona, boli vybavené 8-stupňovým automatom (dvojspojkou), takže to bol rozdielny zážitok, ako keď som tu bol s manuálnou verziou. Na Fastbacku som sa dlho držal tvrdohlavo svojej lenivosti, že keď je tu automat, tak nech radí za mňa. Lukáš naopak vydával Kone pokyny pádlami pod volantom od začiatku. Pravda je taká, že pri ostrej jazde sa moja pohodlnosť prejavovala nie úplne plynulou jazdou, takže som nakoniec musel prejsť aj ja na pádlové riešenie. Netreba sa však báť, obe vozidlá počúvajú na pokyny promptne, niekedy proste treba prevziať situáciu do vlastných rúk.
Tieto N-ká sú také malé zázraky. Mechanický grip na prednej náprave mi dal na chvíľu zabudnúť na moje zadokolkové lásky. Nedotáčavosť sa dostavila iba pri drevorubačskom jazdnom prejave na mokrej vozovke, na suchu to bolo dokonalé. Podobné zážitky prezentoval aj Lukáš na vyššej Kone, rovnaké DNA sa jednoducho nezaprie. Milošov červený služobák N-Line je nám už dlhodobo známy z iných výletov, jeho 1.4 T-GDI srdiečko bolo až pervezne zdatným vodcom tejto svorky (nie svokry!).
