“Farebná, jeseň je farebná a ja ju nemám rád,
ja čakám na bielu zimu, mráz vodu mení na ľad,
január, milujem január a žiadny november,
akurát do dažďa kamarát – dávej ber.”
Horkýže Slíže sa pekne mýlia. Zanietený motorista nepohrdne ani jesennými cestami. Má to síce svoje dramatické špecifiká, hlavne keď sa teplota tvári kóšer (14 stupňov), ale je pod mrakom, zbabelé slnko si nerobí svoju robotu a nevysúša cesty. Moje romantické ja však aj tak oslepila vidina poletujúcich žltých listov, ktoré preberie z letargie prelet turbo hot hatch-om.
Môj tajný okreskový tip Dechtice-Dobrá Voda ma začiatkom novembra privítal, ako som naznačil už v úvode, dosť nevľúdne. Listy boli, ale nepoletovali, pretože bolo vlhko a boli prilepené nehybne o rôzne prírodné objekty popri ceste. Okolie bolo vyliate do žlto-hnedo-zeleného hábitu, teda pokiaľ som dovidel. Čo až tak ďaleko nebolo, pretože ranná hmla, ktorá mala byť len ráno, sa zabudla rozplynúť ešte aj okolo obeda. To všetko však nevadí, lebo cesta bola prázdna. Osem kilometrový, veľmi technický úsek som zhltol raz, dva, tri, dokonca som si dal aj štvrtú RZ.
Stále to bolo málo. Preto som sa presunul na priesmyk, ktorý pretína Karpaty rovnako ako slávna Baba, len je severnejšie. Lenže nastala chyba v Matrixe, daný úsek opravujú, cesta bola úplne vyfrézovaná a ja úplne vysfrustrovaný. Dobre teda, som si povedal, ide sa na klasické Záhorie. To má obvykle dve zložky. Prvá je ťah do Perneku, ktorý je spočiatku veľmi zaujímavý a postupne bledne. Po namlsaní sa zákrutkami sa cesta postupne zrovnáva. No fuj.
Našťastie, je tu vtipná zložka medzi Plaveckým Mikulášom a Lakšárskou Novou Vsou, ktorá síce na konci ponúka aj klasický krátky hillclimb, ale ide tu hlavne o adrenalínové horizonty, ruku na srdce, kto tam neskúšal prejazdy stále rýchlejšie a rýchlejšie v rámci bádania, kedy sa ten voz konečne odlepí od zeme? Nejaké tie filmové skoky som tam už zažil aj ja na vlastnej koži a láka ma to stále zas a znova. Nepovedal som to najpodstatnejšie. Na tejto strane Karpát svietilo slnko (19 stupňov) a cesty boli konečne suché.
Ako musím uznať, že celá scénka bola trochu bizarná, červené žihadlo skákajúce cez horizonty vs. asi 10 000 hubárov, rovnaký počet áut odparkovaných povedľa, korona-nekorona. Vlastne to naopak vyzeralo celkom normálne ako kedysi. Ach, sladká nostalgia. Moje skúsenosti však hovoria, keď je niekde veľa ľudí, tak po veľmi krátkom čase niekto chytí falošne morálny nápad a vyťahuje svoj smartfón. Takže som sa odtiaľ po chvíľke radšej zdekoval.
Na Pezinskej Babe bolo všetko po starom, hustá premávka, napriek obmedzeniu MPR na 70 km/h sa tu ide preventívne 25. Ale my už máme svoje fígle. Trpezlivosť je kľúčom k našej radosti, počkal som si pekne okno, keď nikto nešiel, aby som mohol ísť svojich 70. Podľa môjho vnútorného GPS. Lekár mi však nedávno povedal, že niekedy blbne. Čo už, nič nie je dokonalé.
Posledný rituál je ako vždy wapka, ten pred vstupom do svätyne, rozumej garáže, nemôže chýbať. V skratke, bol to veľmi príjemne strávený jesenný čas. V rámci korona social distancing-u som išiel sám. Radšej, nech náš premiér neštartuje kvôli mne NAKU, potrebuje ju snáď na väčšie ryby. Dobrou správou je, že Miloš mi práve teraz poslal echo, že si dlhodobo prenajal tri číslice (911), takže jesenné tripy nekončia. YES.
