V časoch môjho mladíckeho rozkvetu, naozaj veľa rokov dozadu, som bol vyslaný na polročný pracovný projekt do Budapešti s bandou kolegov. Teraz sa spomienkovo sústredím iba na jedného. Volajme ho Alfonz, aby sa jeho reálny predobraz neurazil. Bývali sme v decentnom hoteli Opera, všetkého sme mali dostatok, presnejšie prebytok. Na prvý pohľad to znie ako super stav, ale pre Alfonza to bola duševná skaza. Ráno pri pohľade na hojné švédske stoly iba päť minút stál pred nimi a nevedel sa rozhodnúť, ktorou dobrotou začne. Rovnako pri obede hypnotizoval firemnú kreditku i jedálny lístok. Nočný recepčný, ktorý je ako v každom luxusnejšom hoteli zároveň aj bohapustý pasák (anglicky „pimp“), iba trpezlivo gúľal očami, kým si Alfonz konečne vyberie vhodný typ slečny na polemický diskurz o globálnych problémoch sveta. Obvykle však táto voľba nebola efektívna, ani efektná, lebo bol naliaty, ako sa na vyslanca firmy v zahraničí so slušnými diétami patrí.
V podstate bol Alfonz úplne zbytočný človek, bez spoločenského prínosu, ale nedávno som si na neho spomenul. Nebolo to pred nočným recepčným, to nie, ale bolo to v momente, keď som predal svoju dvadsaťročnú zábavnú haraburdu, silnú, ale v mojich aktuálnych podmienkach nevhodnú hračku Subaru Impreza GT. Potreboval som si vybrať niečo ďalšie na víkendové jazdenie, ktoré sa žiaľ nebude konať každý víkend. Konštrukčne jednoduchšie motorické riešenia sú vítané. Nech tam je nejaký predpoklad na dlhodobú spoľahlivosť. Na spotrebe nezáleží, ale na druhej strane, kým som prišiel z Bratislavy na Dobšinú na Impreze a tankoval som trikrát, to sa mi už zdalo jemne cez. Naftu však určite nechcem, ja som vyrastal neďaleko JRD, takže toho hrubého, klepotavého, nízkootáčkového behu motora som sa presýtil na niekoľko životov, okrem toho tento druh pohonu sa vylučuje so športovejším pôžitkom, ktorý očakávam. Mojím zásadným psychologicko-psychiatrickým problémom bolo, že som mal možnosť historicky otestovať desiatky vozidiel rôzneho druhu, takže viem, ako chutia psie granule, ale i kaviár. Mal som v rukách takmer všetko od Dacie Logan až po Rolls-Royce Phantom. A zabudol som spomenúť ten najdôležitejší atribút, ktorý má pri mojom hľadaní najväčšiu váhu. Očakávam čistotu šoférovania v tom jeho pravom zmysle. Za volantom musím mať bezpodmienečne pocit, že opraty sú v mojich rukách. Žiadne čakanie, kým automat preradí, kým sa elektronický plyn prederie cez vyhodnocovaciu logiku, nie je akceptovateľné. Nebaví ma, keď mi pod plynom trhá riadenie volant z ruky, nebaví ma, keď sa v zákrute valím predkom von do protismeru. Na konci uvažovania som zistil, že som vylúčil asi 99% vozového parku v inzerátoch. Alfonz, teraz buď múdry, keď si polroka bol vytretý ako kýbel gitu. Plus ešte vo vzduchu visí nie celkom banálna otázka, či sa mi oplatí dať 30 000 tácov za niečo, čo neviem používať pravidelne, hlavne keď pri mne stojí žena s valčekom na cesto, že kedy dokončíme konečne barák. Valček verzus hlava, víťaz je snáď každému dopredu jasný.
Výber auta je vždy a vždy determinovaný rozpočtom, tak som si nakoniec určil, v záujme predchádzania bolesti hlavy po údere valčekom, hornú hranicu 8000,-. Štvorkolku som mal, Subaru tiež, tak som skúsil ísť najskôr týmto smerom. Na radare sa mi objavil atmosféricky plnený dvojliter boxer Impreza Pro Sport Line, pod týmto zašifrovaným názvom sa skrýva maximálny výkon 118 kW. Potom však malí zákerní trpaslíci v mojej hlave roztočili ťažkopádne súkolie rozmýšľania. Nebude to na 4×4 slabučké, aby som vôbec vedel využiť prednosti daného pohonu? Už turbo Imprezu nebolo úplne jednoduché utrhnúť a voziť sa len tak bezpečne po koľajniciach nie je nič pre mňa. To nie je rozhodne zábava. Hothatch? Mazda 3 MPS, Mégane RS? „Predokolka“ je „predokolka“, v tejto konfigurácií budem iba stagnovať. Sú to síce teraz už sakra rýchle stroje, ale neposkytujú toľko možností ovládania pod plynom ako iné pohony. Jasné, vysuniem si zadnú časť ubratím plynu v zákrute, ale to je len taký šmyk krátkodobý, neuspokojivý. To si viem navodiť aj na rodinnom kombi Focuse. V danom mikrorozpočte to nevyzeralo vôbec ružovo. Zadný náhon, ktorý som preferoval, potrebuje na svoje fungovanie samosvor. BMW 328/330 generácie E46 ho nemajú, dodatočná montáž už prináša riziká, hlavne finančné. Nissan 350Z sa v tom rozpočte pohyboval len s automatom, tak to sa radšej predávkujem lacnou vodkou z Lidl, nadobudnem približne rovnaké potešenie. Našťastie som v tomto mojom rozhodovacom okne zachytil masívnu reklamnú kampaň na Mazdu MX-5 ND. Všetky automobilové Youtube kanály sa predbiehali v chválospevoch na jazdné vlastnosti. To by mohla byť cesta, skrsol mi v hlave nápad začať loviť nejakú staršiu generáciu. Predchádzajúca generácia NC 2.0 118 kW nemusela byť márna, ale bola rozpočtovo na hrane. Mal som tú česť ju kedysi riadiť a bola výborná, ale konceptom sa mi nejak viac páčili tie staršie. Úplne stará NA vzhľadom na svoj pokročilý vek neprichádzala do úvahy, ďalšia NB už pri motoroch 1.8 mala samosvor a po facelifte bola vyslovene fešná. Len zase tí posratí trpaslíci v hlave. Nebude 107 kW málo? Okej, má to iba jemne cez 1000 kg, ale aj tak, ty si už šéfko zvyknutý na iné bengy. Ale zase tie referencie o jazde, perfektnom radení a bezprostrednosti bytia so strechou zloženou dole. Len Mazdička jemne limituje dojem správať sa aspoň navonok rodinne a kladie dôraz na prípravu úderných fráz pre ženu a dve deti, že prečo dnes idem na výlet iba ja. Síce vzhľadom na predošlé tankovacie návyky by nebol ani problém ísť paralelne dvomi autami… Okej, „one and only shot“, ja si dám jednu skúšobnú jazdu pre pokoj duše. Ale ak už si náhodou mám zvoliť MX-5, bude to výhradne najšportovejšia verzia predávaná na našom trhu, označená ako Sportive. Dodávala sa so šesťstupňovou prevodovkou, samosvorom, podvozok bol z dielne firmy Bilstein a dodatočné výstuhy motora i podvozku boli od výroby namontované pre vyššiu torznú tuhosť. V zapätí som zistil, že na Slovensku sa v tom období nepredávala ani jedna, asi to bude nejaká ťažká rarita. V susednej Českej republike boli tuším dve. Jedna už na pohľad v značnom štádiu hrdzavého rozkladu a jedna navonok bezchybná, s dodatkom, že majiteľ zabezpečí záujemcovi pohľad zospodu na rampe, takže voľba bola jasná.
Celú overovaciu ceremóniu preskočím, tam nie je čo dodať, ale k jazde, bože k tej jazde, je nutné sa vyjadriť. Nebol to záťah, aký som zažil pri Nissane GT-R, nebola to drift show ako na BMW M4 v daždi, ale za cenu necelých 5000,- EUR som dostal šancu na puristický jazdný pocit, na plynový pedál poslúchajúci na ten najjemnejší pohyb nohou, na hravý zadok, ktorý vloží auto do zákruty pod plynom, pocity ktoré som už dávno nezažil. Vyvážený podvozok, ktorý pracoval na rozbitej českej okreske bez náznaku neistoty a príjemne krátke a presné radenie malou pákou ma uvarili do bodu, z ktorého nebolo návratu. Takže čo k tomu dodať, mám ju doma a čo to som s ňou už pojazdil. Jedna malá záležitosť sa však k vlastníctvu MX-5, alebo Miaty, ako ju volajú Amerikánci, viaže. Automobilová obec v okolí začala na ňu vyťahovať slogany ako „Gay Car“, presúvadlo na zraz kaderníkov a podobne. Nedá sa povedať, že tento jav negatívne ovplyvňuje moju spolupatričnosť k nej a prináša nutkanie na rýchly a unáhlený predaj. Skôr to beriem ako súčasť vtipnej aury Miatky a stále to nakoniec skončí uspokojivou jazdou s partiou. Prirodzene, na horskom priesmyku!
…to be continued…
