Tak ako som spomínal minule, Miatka (nemôžem si pomôcť, ale tento amerikanizmus jednoznačne preferujem pri označovaní Mazdy MX-5), má jediné poslanie, rozosievať radosť. V sériovom setupe je jej najprirodzenejším teritóriom horský priesmyk za slnečného dňa. A keď sa povie horský priesmyk, tak mainstreamovým kráľom je jeden jediný – Grossglockner Hochalpenstrasse. Nejaké jemné jarné predohry sme s Miatou už absolvovali, ako napríklad Jankov Vŕšok, Dobšinský kopec, Pezinská Baba a podobne. Ale leto malo byť špeciálne s alpskou príchuťou.
Dni pred odchodom sú automaticky vyhradené na posvätné rituály ako umývanie a voskovanie karosérie, kontrola prevádzkových kvapalín a vizuálna prehliadka motorového priestoru. Vodič roadsteru však nemôže podceniť ani teoretickú prípravu spolujazdkyne, ktorej treba vysvetliť určité rozdiely medzi cestovaním v Mercedese a v Miate. Je určitý predpoklad, že dané univerzálne pravidlá je schopný niekto iný prepoužiť, takže ich stručne a prehľadne zhrniem:
- Akustický diskomfort znemožňuje komunikáciu v kabíne počas jazdy. Hlavne ukecané dámy tento fakt znášajú ťažko a snažia sa prekričať hluk, čo máva za následok dočasnú stratu hlasu.
- Nie je nutné brať CDčka Justina Biebera, zbytočne by letelo von z kabíny a utrpela by príroda, keďže sa na rozdiel od interpreta zvukový nosič rozkladá veľmi pomaly.
- Celá karoséria jemne vibruje, takže to prináša častejšie močenie. Neviem, či je to medicínsky podložené, ale pripadá mi to tak, že tam nejaká súvislosť bude. Alebo som proste starý…
- Treba si zvyknúť, že Miata je najmenšie a najnižšie auto v celej galaxii, takže veľké koleso ťahača, krútiace sa 30 cm od hlavy pasažiera je normálny diaľničný jav.
- Na hlave je nutné mať stále nejakú prikrývku, v tomto type vozidla sa nehrá na pekné účesy. Rovnako je vhodné sa namazať krémom na opaľovanie, moja prvá jazda bez neho skončila bolestivými pľuzgierikmi.
- Laik by povedal, že načo klíma v aute bez strechy. Laik by si mal skúsiť jazdu v letných horúčavách v zápche na diaľnici D1 za Bratislavou…
Tieto pravidlá môžu byť pre slabšie povahy neakceptovateľné, ale to nie je okruh ľudí, s ktorými sa chcem rozprávať o autách. Ten zážitok za to stále stojí. V móde „strecha dole“ je všetko bezprostrednejšie, zážitky sú hlbšie a v momente, keď vás obklopí vysokohorská príroda, je to doslova balzam na dušu.
Takže prišiel deň D, úzky okruh nadšencov v štyroch autách sa vybral za vytúženým cieľom. Nie však po hornej rakúskej diaľnici, ale pekne stredom po okreskách. Toto rozhodnutie malo maximalizovať pôžitok z výletu, čo sa aj naplnilo do bodky. Krásne zalesnené údolia striedali prejazdy malebnými dedinkami. Pri jednej konkrétnej by som sa pozastavil. Jednak preto, že aj Miata po priesmyku, ktorý nasledoval za ňou, sa naozaj fyzicky pozastavila a odmietla poslušnosť, ale hlavne preto, že tak jazdecky príjemný priesmyk sme dávno nezažili. Uchvátil nás natoľko, že sem zorganizujeme samostatný trip, teraz nebudem o ňom až tak veľa prezrádzať. Iba toľko, že sa nachádzal za obcou Kalte Kuchl.
No a čo vrtošivá kráska? Na konci prejazdu zrazu stratila ťah a posúvala sa iba s veľkým sebazaprením, sprevádzaným trhaním celým autom. Tento stav, ktorý nastal nejakých 170 kilometrov od štátnej hranice, mal veľmi negatívny dopad na psychiku vodiča i dovtedy veselej spolujazdkyne. S pocitom neistoty sme zapriahli Mazdičku za siláka BMW M240i a odtiahli ju do najbližšieho servisu. Keďže bol pracovný deň – štvrtok, v autorizovanom servise Mitsubishi nás nepríjemne ranila informácia, že majú dovolenku do konca týždňa. Nasledovalo ďalšie ťahanie do servisu niekde za nejakou šopou na konci sveta. Miestny majster nechal motor vychladnúť, odpojil senzor ukazovateľa teploty chladiacej kvapaliny a víťazoslávne si vypýtal 40 EUR. S teplotou kvapaliny však doteraz problémy neboli, ručička sa nepohla zo svojho štandardného miesta. Takže keď sa po pár kilometroch daný stav vrátil a auto začalo vykazovať neposlušné prvky, senzor som zapojil naspäť, v horských stúpaniach je preventívne dobre sledovať budík teploty. Ale na druhej strane začalo byť jasné, že problém súvisí s teplotou a po vychladení chvíľku funguje.
Bolo ale nutné urobiť veľké rozhodnutie. Na jednej strane stála možnosť risknúť cestu až do cieľa, ale s víziou častých zastávok. Nepripadala nám táto verzia výletu ako príjemná. Druhá možnosť, ku ktorej sme sa nakoniec aj priklonili, predpokladala použiť zázračnú appku na telefóne „Booking.com“, ktorá nám našla príjemné ubytovanie v okolí, kým ostatné tri vozidlá pokračovali do cieľa. Predsa nemôže celý výlet skončiť fiaskom a škandálom.
V konečnom dôsledku sme ráno vstali v príjemnom prostredí, nebol to síce „Svätý grál“ Grossglockner, ale príroda je aj v tejto časti Rakúska nádherná. Cestou domov sme si užili v opačnom smere okresku, ktorá nám deň predtým učarovala. V konečnom zúčtovaní to mohlo celé skončiť úplne inak, aj výrazne horšie. Vlastníctvo auta z roku 2001 má zjavne svoje úskalia, ale postupom času je to už len jedna úsmevná spomienka na dobrodružnú výpravu. A o tom je Mazda MX-5. O zážitkoch a príhodách s partiou kamošov. Z tohto pohľadu bola misia splnená.
Čo sa týka Miatky, vytrestal nás diel BP4W-18-230 (senzor polohy vačkového hriadeľa), ktorý rád odchádza na zaslúžený odpočinok v pokročilom veku. Nech mu je smetiak ľahký…
…to be continued…
