Volant držím pevne v rukách. Zreničky mám rozšírené a zimomriavky sa rozliezajú z môjho nervového centra smerom ku všetkým končatinám. Do kabíny preniká cez pootvorené okná všadeprítomný hukot výfuku a po mojej pravici sa strieda ranné svetlo s tmou. Celé to vnímam ako spomalenú akčnú scénu nesúcu rukopis Michaela Baya. Snívam? To ani zďaleka. Iba som si odbehol na menší výlet do Dolomitov.
Z hotelovej izby som sa potichu vykradol niečo pred šiestou ráno. Keď som ešte stále v stealh móde míňal recepčného, tak na mňa iba hodil očkom, ako keby ma tam čakal. Popri zatváraní vchodových dverí hotela som mu kamarátsky odkýval a vydal sa smerom na parkovisko.
Počasie mi zase praje a na nebi nevidno v rannom šere ani mráčik. Prichádzam k autu. Otvorím dvere a tlačidlom prebudím trojlitrový šesťvalec k životu. Bavorský studený štart zavrčí cez nonstop otvorenú klapku a mne sa zdá, že dnes znie akosi inak. Tak nejak šťastnejšie. Ako keby niečo tušil. Dám mu ešte zahrievaciu minútku a popri tom si nasadím rukavice a prestavím sedačku z režimu “cestujeme s rodinou” do módu “bude kopec srandy”.
Potom už konečne – šup ho do auta. Vymačknúť spojku, zaradiť jednotku a už sa ako jeden celok plížime po ceste. Ako základňu pre dovolenku v Dolomitoch som si strategicky zvolil malú usadlosť Pocol. Tá sa skrýva v kopcoch nad svetoznámou Cortinou d’Ampezzo a v prípade, že sa chystáte do Dolomitov za jazdeckými zážitkami, je podľa mňa svojou polohou asi najlepšou voľbou na prenocovanie.
Po asi 200 metroch od hotela vyhodím smerovku doľava a odbočím na cestu SP638 vedúcu smerom na môj dnešný prvý prejazdový bod. Pre niekoho je Passo Di Giau hlavný chod aj s dezertom, ale ja si ho dnes dávam ako antipasti. Samotná cesta sa najskôr vinie lesom a rýchlostne je to také zdravé médium. Rýchle rovinky na trojku striedajú série vracákov, ktoré ma dostávajú čím ďalej, tým vyššie. So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou sa stromy pomaly zmenšujú a mne sa otvárajú pohľady na majestátne hory. Kvôli nim tu však dnes nie som.
Po cca deviatich klikoch sú auto aj pneumatiky už zohriate a ja si dovolím trošku pritlačiť na pílu. Moju eufóriu zbrzdí príjazd do ľudoprázneho sedla. Za normálnych okolností je tu plno motajúcich sa ľudí, ale dnes to tu mám celučičké iba pre seba. Samozrejme, keď nepočítam dodávku rozvážajúcu čerstvé pečivo. Nie nadarmo, oplatí sa privstať.
Nezastavujem tu a pokračujem ďalej na druhú stranu sedla, kde mi na ceste do dedinky Selva di Cadoredole spríjemňuje cestu 29 fajnovo naskladaných zákrut. Tam to pri kostolíku stočím doprava a asi po kilometri si to už smerujem malebnou dolinou na môj dnešný druhý prejazdový bod. Tým je jazero nesúce názov Lago di Fedaia. Predchádza mu však jazda cez zopár ešte ospalých dediniek a veľmi zábavný úsek do sedla Passo Fedaia. Stúpanie na jeho vrchol je síce krátke, ale o to zábavnejšie. Široká cesta tu priam vyzýva hodiť zadkom na každom výjazde zo zákruty.
Po tejto zábavnej vložke ma privíta majestátna Marmolada, týčiaca sa nad umelo vybudovaným jazerom. Slnko už sfarbilo štít hory do nádhernej oranžovej a ja si užívajúc jazdu galériou lemujúcou breh jazera pripadám ako v raji.
Pri ešte hodinu neotvorenej reštaurácii Col de Cuk si doprajem krátku zastávku. Chvíľu si vychutnávam scenériu jazera a popri tom rozmýšľam o aute, ktoré mi dnes robí spoločnosť. Emdvestoštyridsiatka sa mi nejako opätovne začína dostávať pod kožu. K dokonalosti má síce ešte ďaleko, ale v týchto kopcoch zatiaľ funguje znamenite. Túto romantickú seansu končím s konštatovaním, že by to ešte minimálne chcelo diff a priechodnejší výfuk. Uvidíme. Možno si spravím radosť budúci rok.
Môj ranný výjazd pokračuje cez Canazei na rázcestie, kde si môžem vybrať, či môj návrat bude smerovať kratšou cestou cez Passo Pordoi alebo obkľukou cez Passo Gardena. Ako si tak stojím na kraji cesty a dumám nad ďalšou cestou, preletí okolo mňa s hrmotom Ducati na viedenských značkách. Odbočí doľava na Gardenu a v diaľke vidím ako dal čávo pri uctihodnej rýchlosti v zákrute koleno a stratí sa mi z dohľadu. Skôr než si pre seba poviem “Vyzerá to, že chlapec sa vyzná”, už letím za ním.
Veľmi svižne idúcu motorku dobehnem na vracákoch priamo pod vežami Sella. Dám sa do zdravého závesu a vidím, že mám dočinenia s babou na 1200-kovom Monsteri, ktorá tu už má niečo odjazdené. Po chvíli si ma všimne a pridá. Ja slušne jedenkrát odbliknem diaľkovými, že výzvu prijímam a šup ho za ňou. Ani neviem ako a preletíme cez Passo Sella. Nejdeme na hranu, ale tempo máme veľmi, veľmi rýchle. Na rovinkách mojich 340 koní a 500 krútiacich momentov dokáže udržať odstup a na motorku sa doťahujem iba v nájazdoch do vracákov, kde si viacej verím na brzdách.
Bez krízoviek sme si takto išli bomby až do Corvary, kde motorkárka zastavila so smerovkou doľava na téčkovej križovatke. So spusteným oknom a smerovkou vyhodenou doprava som zastavil vedľa nej a vysmiaty jej ukázal palec hore. Ona opätovala a odbočila na Brunico. So slovami “Bella Ciao” som zaradil jednotku a pokračoval do Arabby.
Za ňou ma čakal na dnešné ráno môj posledný a asi najobľúbenejší priesmyk. Passo Falzarego. Smerom do Cortiny je veľmi rýchly a svojim charakterom môjmu autu sedí asi najviac. Aj napriek tomu, že sa už blíži deviata hodina, je cesta ešte voľne priechodná. Plnými dúškami si ju užívam až po vrcholové parkovisko v nadmorskej výške 2105 m, kde míňam prvé skupiny okupantov (motorkári, karavany a autobusy). Zvyšných 10 kilometrov absolvujem už v ležérnom tempe a pri hoteli zaparkujem svojho bieleho tátoša len pár minutiek po deviatej.
Super. Stihol som to presne na raňajky!
