Hovorí sa, že až 100 tisíc Slovákov sa odsťahovalo za prácou do Veľkej Británie. Okrem toho navštívi jednu z najpopulárnejších destinácií Európy ďaleko vyššie množstvo ľudí. Väčšina z nich, logicky, zvolí leteckú prepravu – veď nakoniec, v Londýne viete byť do troch hodín a navyše za pár desiatok eur. Tak prečo si zvoliť auto? Neviem, nepoviem vám žiaden logický dôvod, pretože cesta je nielenže dlhá, ale aj drahá. A niektorí tiež majú problém zvládať šoférovať na opačnej strane s volantom na tej „správnej“… Mne sa však vďaka mojej práci nešťastnou náhodou prifarila nemilá povinnosť, a síce, ísť do Londýna autom. Teda vlastne, dodávkou.
Priznám sa, tak ďaleko som autom ešte nebol. Laický odhad a opatrný náhľad do Google Maps potvrdil najhoršie obavy – viac než 1 600 kilometrov dlhú cestu a prejazd cez sedem krajín (vrátane Slovenska a Anglicka). Podľa Googlu nám mala cesta trvať okolo 16 hodín bez zastavenia. „Super!“ povzdychol som si nešťastne.
Nakoniec to však nebolo také zlé. V sobotu o 5:30 som sa s kolegami (áno, cestovali sme v tej dodávke traja a náklad!!!) stretol v Bratislave a cesta mohla začať. Schválne sme vyrazili skoro ráno, pretože plánovaný stop sme mali po ceste v Bruseli, kde sme sa rozhodli prespať. Nikdy som tam nebol, takže to považujem za výbornú príležitosť spoznať nové mesto po ceste. Toto je jedno z hlavných pozitív roadtripov – môžete si trasu naplánovať rôzne a vidieť tak prakticky mnoho zaujímavých vecí.
Rakúsko ubehlo ani neviem ako. Viedeň sme obišli hladko, keďže ranné zápchy sa ešte ani nestihli sformovať. Tempomatových 130 km/h sme si to valili smerom na Linz, odtiaľ na Wels a hraničný prechod Passau v Nemecku. Ľahká kontrola u kolegov, ktorí obľubujú seriál Kobra 11 a pomleté mäsové výrobky na tisíc spôsobov nás prakticky nezdržala, ale aj tak sme sa rozhodli Nemecko prejsť čo najrýchlejšie. Jedna-celá-šesť litrový naftový štvorvalec s miernou záťažou na chrbte si to neochotne prášil takmer 600-kilometrovým úsekom neobvykle rýchlo. Hoci sa tento maloobjemák neochotne šplhal do otáčok, krútiaci moment Renaultu Traffic ho dokázal rozkrútiť na rýchlost okolo 160 – 170 km/h. Čo ma ale najviac udivovalo bol fakt, že sme boli prakticky najrýchlejšími na diaľnici. Domáci si „neobmedzenku“ zas toľko neužívajú a až na pár Bavorákov či Audín nás nikto netlačil či nepredbiehal. Maximum, čo sa mi podarilo z dodávky vytlačiť, bolo niekde za Frankfurtom, na jemne zvažujúcej sa rovinke. Traffic si to šinul rýchlosťou 196 km/h. Pokoriť dvestovku sa mi, žiaľ, nepodarilo. Kolegovia už boli totiž dosť nervózni.
Po pár hodinách v Nemecku návestie Aachen sľubovalo skorý prechod do Holandska a následne po pár desiatkach kilometrov do Belgicka. Riadnym vytriezvením bol fakt, že v oboch krajinách platí maximálka 120 km/h, vďaka čomu sa náš príchod trochu oddialil, ale dodávka aspoň oddychovala a aj priemerná spotreba klesla pod 9 litrov. Od Bruselu nás delilo už len sto kilometrov, no ja by som pokojne cestoval ešte ďalších 500. Nížinatá krajina je krásna, väčšina diaľnice je osvetlená (!) a belgický vidiek pôsobil veľmi čisto, usporiadane a pekne. O hodinku sme však už vchádzali do centra hlavného miesta Európskej únie. Na moje udivenie je Brusel veľmi pekné mesto, v ktorom sa bije história s modernou architektúrou. Nikdy ma to do tohto mesta nelákalo, ale musím priznať, keď už som sa v ňom po ceste zastavil, má niečo do seba. P.S.: socha cikajúceho chlapca je úplná somarina, dajte si radšej wafle v stánku oproti, tie boli bohovské!
Na druhý deň ráno nás čakala posledná štvrtina cesty, teda zvyšných cca 400 kilometrov. Celkom som sa tešil, lebo na prechod cez La Manche sme si zvolili Eurotunnel. Mnohí, vrátane mojich kolegov, si myslia, že ide o klasický tunel pod morom, kadiaľ prejdete autom. Opak je ale pravdou. Už cestou po francúzskom pobreží okolo Dunkirku smerom na Calais som recitoval z Wikipedie poučky: „Ide o monštrózny projekt, ktorý stál 10 miliárd libier. Päťdesiatkilometrový úsek pod morom síce má jednu cestu pre autá, ale slúži len pre údržbu. Cez kanál nás prevezie vlak, ktorý jazdí rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu. Štyridsať kilometrov z celkovej trasy vedie pod morským dnom. Mali by sme to prekonať za 25 minút.“ Po príchode som si pripadal ako na letisku. Letmá kontrola dokladov, check-in, bezcolná zóna a kopec duty free obchodov a potom nalodenie na vlak. Z auta prakticky nevystúpite ani na sekundu, počas jazdy vlakom máte nechať zaradenú rýchlosť, zatiahnutú ručnú brzdu a pootvorené okná, aby ste počuli prípadné oznamy vlakvedúceho. Vcelku zaujímavá skúsenosť. Po piatich minútach, keď už z okien nebolo nič vidieť ma to však začalo nudiť a radšej som si zahral hru na mobile.
Zaujímavejšie bolo vyjsť z vlaku. Jednosmerky vás vyvedú z areálu Eurotunnelu a potom vás vypľujú rovno do nástrah ľavostranného šoférovania. Rýchlo sa preorientovať na opačné šoférovanie bolo o to jednoduchšie, že ma čakalo pár desiatok kilometrov diaľnic. Vtipné bolo, že najpomalší pruh je vlastne úplne vľavo, najrýchlejší zasa ten pravý. Trošku mi to pripomínalo našu D1-ku, kde sa jazdí prakticky rovnako. Slimáci chodia úplne naľavo a obiehať sa dá sprava. Trošku horšie to bolo po príchode do Londýna.
Rozum už bol preorientovaný, ale rokmi naučené reflexy ťahali svaly krku na druhú stranu. Chvíľami je to neprirodzené, ale po pár minútach už splynite s davom. Kolegovia si síce párkrát neodpustili hlášky typu „Opačnéééé!“ či „Vieš, že máš ísť až tam a nie tu!„, ale aj majster tesár sa niekedy utne. Našťastie sú Londýnčania ťažko v pohode a tieto chyby na ceste celkom tolerujú. Najproblematickejšie mi prišli kruhové objazdy, v ktorých sa jazdí i vchádza opačne. S normálnym autom by som nemal až taký problém, ale dodávka mala vzadu nákladný priestor a volant vľavo mi nedovoľoval kontrolovať, či sprava niekto na kruhovom prichádza. A tak sme to niekoľkokrát naslepo riskli. Či to vyšlo nemusím asi hovoriť, inak by som tento článok nepísal zdravými rukami.
Londýn ma však prekvapil ďalším faktom – napriek tomu, že ide o 8-miliónovú metropolu, so zápchami som sa takmer nestretol, doprava je veľmi plynulá a veľmi dobre organizovaná. Nebál som sa prechádzať centrom či denne dochádzať na preľudnené výstavisko, ktoré bolo cieľom našej cesty do Británie. Dokonca i parkovanie v centre mi prišlo logické, jednoduché a prehľadné. Klobúk dolu za výborne zvládnutú situáciu. Možno ma niekto z „domácich“ vyvedie z omylu, no v Londýne som strávil štyri dni, prebehol som minimálne osem štvrtí a napriek nevýhode v podobe volantu na opačnej strane som nemal žiaden väčší dopravný problém.
Hoci bola cesta do Londýna dlhá a vcelku drahá, otvorila mi oči a vyviedla ma z omylu, že takto dlhý trip autom nemôže byť komfortný. A predsa bol. Samozrejme, lietadlom je to komfortnejšie, rýchlejšie a lacnejšie, avšak auto vám dáva slobodu – možnosť zastaviť sa kdekoľvek, vidieť a spoznávať nové veci. S odstupom času to hodnotím dokonca pozitívne – ako zážitok – a možno na budúci rok sa svojim autom vyberiem na mega eurotrip, pozrieť sa na GoodWood, napríklad…
