Som autíčkár od narodenia. I keď som k motorkám predtým nikdy neinklinoval, pár rokov dozadu ma začali fascinovať a nachádzal v nich niečo zaujímavé a neprebádané. Predsa len je to tiež spaľovák na kolesách, akurát výsledný zážitok je diametrálne odlišný.
Kto ma pozná, vie, že som po poslednom páde na okruhu na ne trochu zanevrel a častejšie ma niekto volal, než by som si sadol na mašinu sám od seba. Nebolo inak ani tentokrát, avšak keď mi kamarát Juraj ozrejmil cieľ, nemusel ma prehovárať. Okresky patria medzi moje obľúbené a taký mototrip v menšej partii vo mne vzbudil veľkú túžbu ísť.
Najvzdialenejšia destinácia bol chorvátsky ostrov Cres, ale ako sa hovorí – cesta je cieľ. Preto tomu bol podriadená aj trasa vedúca tými najkľukatejšími úsekmi skrz Rakúsko, Slovinsko a Chorvátsko. Ubytovanie sme vždy riešili až ku koncu daného dňa, čo nám poskytlo časopriestorovú slobodu.
Odjazd bol v sobotu 8.00 h z hraničného priechodu Berg, kde sme stretli v zostave troch Yamáh a jeden Rakušan: YBR 250, XJ6, Xmax 300 a KTM 790 Duke. Cieľ prvého dňa bolo smaragdovozelené jazero Bled v pôvabnej severnej časti Slovinska. Prvé zaujímavé kilometre začali až v okolí Kalte Kuchl, ktoré bolo tak typicky víkendovo preplnené motorkármi. S tamojšími jazdcami sme sa len odzdravili mávnutím ruky, keďže obedná pauza nás čakala až na Mariazelli.
S naplnenými žalúdkami sa nám cestovalo spokojnejšie a rozhodli sme sa si pomeniť mašiny. Aspoň som dostal možnosť vyskúšať niečo nové. Yamaha XJ6, ktorá pôsobila ako taká Octavia medzi motorkami, obzvlášť voči rakúskemu skalpelu. Scenérie národným parkom Gesäuse však kompenzovali moje slabé nadšenie z japonského naháča. Ja som totiž na ostrejšie stroje. Po pristavení sa v Kehrer Kreuz, odkiaľ je krásny výhľad na blízke okolie, som sa mile rád vrátil do sedla Duka. Kolega si však všimol unikajúci olej z jedného teleskopu vidly, čo mi celkom nabúralo náladu, keďže potenciálne slabšie fungujúci podvozok nie je zrovna to pravé orechové na takýto výlet. Máme za sebou zhruba 300 kilometrov a počas nasledujúcich 4 dní bolo v pláne ešte niekoľkokrát toľko. Pokračujeme južne, kde míňame jazero Wörthersee a postupne sa štveráme pohorím v ústrety Slovinska.
Loiblpass, ktorý slúži ako rakúsko-slovinský hraničný priechod, býval až do roku 1991 dôležitými tranzitom. Odľahčilo ho otvorenie Karawankského tunelu a nás tak v sobotu podvečer nečakali žiadne dlhé čakania na hranici. Odtiaľto to už bola len slabá hodinka cesty. Určite odporúčam sa zastaviť priamo v meste Bled pri jazere a ochutnať miestny dezert – “blejska kremna rezina” alias krémeš, ktorý pochádza priamo odtiaľto.
Druhý deň sme začali malou turistikou zhruba 200 m nad jazerom, kde nás čakal úchvatný výhľad na jazero a susediace kopce. Zároveň ponúka krásnu fotografickú kompozíciu vďaka maličkému ostrovu s kostolom uprostred. Opúšťajúc dedinku nášho ubytovania, Zasip, mierime severnou obkľukou Triglavského národného parku. Ťažko slovami popísať miestnu prírodu, to si treba prísť pozrieť. V kombinácii so skvelou kvalitou asfaltu a nekončiacim počtom zákrut ponúka výborné zvezenie. Výstup cez Vršič bol však plný turistov na všemožných vozidlách a tým sa aj spomalilo naše tempo. Niežeby sme cestovali rýchlo, avšak zvyšok premávky ozaj nemal nikam naponáhľalo a mačacie hlavy v každom vracáku nám motorkárom spôsobili vrásky na čele. Pár úsekov je tu veľmi príjemných, avšak tento priesmyk treba zahrrnúť skôr len ako kochačku než zábavnú cestu. Parkovisko na vrchu bolo rovnako plné, čo nám ale neprekážalo pri vychutnávaní si krás miestnych štítov.
Uberáme sa ďalej dolu priesmykom, ktorý lemuje neďaleko vyvierajúca rieka Soča. Nie je výnimočná svojou dĺžkou ani povodím, avšak jej farbe môže konkurovať len málo vodných úkazov Európy. Navyše mnohé priľahlé mestá sú rovnako fotogenické, spomeniem napríklad Kanal. Jeden kolega sa zvyšok partie snažil presvedčiť, že je dobrý nápad navštíviť susedné Taliansko v nedeľu krátko po obede a hľadať otvorenú kaviareň. Keďže nikto iný nebol fanúšik tejto myšlienky a čas nás tak trochu tlačil, naplnili sme ešte nádrže lacným slovinským benzínom a uháňali do Chorvátska.
V meste Opatija prebiehali úvahy, či sa nám chce okúpať bez možnosti sprchy. Reku ale nie, okúpeme sa večer na Crese. Booknutie ubytka, kontrola času trajektu a pokračovali sme pobrežnou okreskou do Brestovy, kde po odbočke z hlavnej cesty nasledovala luxusná široká serpentína. Keďže nebola dlhá, po kúpe lístkov sme si ju s Jurajom na Xmaxe prosto museli dať znovu.
Plavba na Cres je krátka a za menej ako polhodinu sme opäť v sedlách. Ostrovom od prístavu vedie cesta ľudoprázdnom plných kameňov, kde kol-dokola nie je veľmi čo pozerať. Je tu pár varovaní pred divými ovcami, ktoré neskôr aj stretávame. Postupne sa však okreska zdokonaľuje a s pridanou šírkou a kvalitou sa taktiež naše motory rozozvučali. Najväčšie mestečko s rovnomenným názvom je len polhodinku od prístavu, čo nám doprialo jedno večerné osvieženie pri západe po náročnom a horúcom dni.
Ráno sme stihli ešte jedno kúpanie a po supermarketových raňajkách sme sa pobrali až na samý južný cíp Cresu k mestám Mali Lošinj a Veli Lošinj. Oplatí sa pokračovať ešte ďalej menej sympatickou štrkovo-kamenistou cestou. Na jej konci je ozaj krásny výhľad na okolité ostrovy. Čo si však človek nenaplánuje, sú nečakané udalosti ako defekt, ktorý nám spôsobil trojhodinový sklz. Po tomto by sme na Plitvické jazerá určite neprišli za svetla, ktoré boli medzi poslednými destináciami tripu. Keďže sa blížil koniec dňa a Cres sme už mali prezretý, bez zastávok sme uháňali do Meragu na trajekt.
Plavba na ostrov Krk je rovnako krátka ako na Cres. Zostávalo nám však vymyslieť plán B a padol návrh pozrieť sa na miestny opustený hotel. Do navigácie sme zadali Haludovo a i keď som nezdieľal prvotné nadšenie vydať sa na urbex, stálo to za to. Hotel, ktorý ukončil svoju činnosť v roku 2001, sa týčil vysoko nad horizontom a bol ozaj impozantný. Obrovský komplex s viacerými budovami, vlastnými bazénmi i plážou. Žiaľ, roky návštev turistami sa tu ukázali a zariadenie vyzerá ako tie paneláky v Pripjati. Nakoniec sme prespali tu v dedinke Malinska-Dubašnica.
Raňajky v podobe hemendexu na toastoch priamo v prístave bolo príjemné začatie posledného dňa. Navrhol som ešte naposledy sa pozrieť na Haludovo z pláže, kde sme našli ďalšie dlho nefungujúce turistické zariadenia. Smutné, mysteriózne a zároveň fascinujúce. Z Malinskej sme odchádzali cez most na kontinentálne Chorvátsko smerom do hôr, kde sa ambientná teplota výrazne znížila. Okresná cesta cez dedinky ako Sleme, Delnice, Bunjevci na Karlovač bola neporovnateľne zaujímavejšia než diaľnica. Ak si to chcete okoreniť, určite odporúčam obísť hlavný ťah, keďže sú tu ďalšie zaujímavé okresky a u Slovincov si viete načerpať čerstvej 95-ky pokojne o 20 % lacnejšie. Tu sa aj končili posledné zaujímavé cesty a prechod Maďarskom je v podstate len nudné čakanie na prvé návesti na Rajku.
Vo finále tí, čo to mali najďalej od Bratislavy, prešli niečo cez 1800 km a strávili sme na motorkách cez 30 hodin za štyri dni. Zaskočila nás jedna slziaca predná vidla hneď v prvý deň, jedno uvoľnené spojkové lanko a defekt, ktorý sa našťastie stal až po víkende. Všetko dobre dopadlo, avšak pozor na rýchlosť v slovinských dedinkách. Miestne úrady radi posielajú pozdravy. Prešli sme však nádherné cestičky, objavili krásne miesta a všetci sa šťastne vrátili domov bez ujmy.
