Atmošky na Myjave alias “pomaly ďalej zájdeš”
- Od Michal
V ten týždeň, kedy som si na test zobral neoturbeného benzínového Hyundaia i10, som si hovoril: “Kde ho len otestujem?”… Otázka ani nebola vyslovená nahlas a už sa natískal polobláznivý nápad. Kolega Laco chcel ísť opäť okúsiť myjavské cesty, že zoberie atmosférickú pomalšiu Miatu, že či sa s ním nepôjdem povoziť. A tak vznikla kacírska myšlienka, prečo nezobrať podobne výkonovo slabého drobca a nespraviť ten test zaujímavo?
Jasné! V ľahší pracovný deň sme sa teda stretli v Senci na čerpacej stanici, kde svoju káru pristavil aj kamarát Marek na ďalšej “atmoške” – Toyote MR2. V trojici sa predsa vždy jazdí dobre, čert to ber, vyrazili sme na Myjavu! Kupodivu sa neoturbený Kórejec veľmi nestrácal. Hoci bolo treba po ceste do kopcov tu-i-tam niekoho predbehnúť, vďaka 84-koňovej 1,2-ke som si pospomínal na staré dobré časy, kedy otáčky nechodili často pod tri tisícky. Atmosféry treba poriadne vytočiť, krútiaci moment sa doluje veľmi ťažko, a ten adrenalín – či to vydá!
Po pár chvíľach zoznamovania sa s (ne)dynamikou vozidla som zistil, že to nie je také zlé. Suchá hmotnosť tohto minivozítka je totiž pod magickou hranicou tisíc kilogramov (921 kg konkrétne). V spoluprácii s kotúčovými brzdami aj na zadnej náprave je to vcelku zaujímavé vozenie. Naspäť však k nášmu tripu.
Za Budmericami to začalo vyzerať nádejne. Okresky sa dvíhajú, čakali nás prvé technické úseky, avšak chuť jazdiť nám pokazila extrémne hustá premáva nákladných vozidiel, ktoré, povedzme si pravdu, s ”atmoškami” ťažko predbehnete. Po zúfalom úseku sme to však nevzdali, cesta sa neskôr uvoľnila a jazda bola príjemnejšia. Miata bola samozrejme najrýchlejšia, zozadu ma občas tlačila športovo ladená MR2-ka, ale kupodivu, jazdu s i10-kou som si celkom užil aj napriek tomu, že som mal “mestské prdítko”. Kľukaté cesty okolia Myjavy preverili šoférske schopnosti, červené pole našich otáčkomerov i odvahu riskovať. Spoločnú zábavu krátkeho výletu sme ukončili v lokále v centre Myjavy, kdes sme pri obede zhodnotili autá, “poohovaráli” kamarátov, rozobrali všetky mužské témy a nakoniec sme sa rozdelili, keďže každý z nás pochádza z inej časti regiónu.
Čo však čert nechcel, na vlastné vrecká som sa presvedčil o tom, že pomaly ďalej zájdeš. Na tabuli pri východe z Myjavy, kedy som do jemného kopca začal roztáčať dvojku, aby som mal dobrý rozbeh, ma namerali priatelia v zelenom. Smrteľných 65 km/h v extraviláne a na tabuli bol od nich zákerný ťah, ktorý ma stál 50 eur a poučné reči od mladého premotivovaného policajta. Ako slušný občan som si však priznal chybu, zaplatil a pobral sa domov. Radšej opatrne, pomaly, tak ako sa na atmosféru patrí, nakoľko ma “kolega v zelenom” pri odchode upozorňoval, že ak nechcem platiť aj tretí raz v ten deň, mám ísť radšej zodpovedne, nakoľko v regióne je “akčný deň”.
Tak vidíte, nie je umenie jazdiť rýchlo s oturbeným tristokoňovým hothatchom. Umenie je si užiť jazdu s rovnako postihnutými kamarátmi v malom neoturbenom aute s krútiacim momentom šrobováku. A dostať pritom pokutu za rýchlosť… Aj u importéra sa čudovali…
Inak je Hyundai i10 skôr auto určené do mesta. Ak ste čakali, že sa v teste dozviete všetky tie magické čísla, na to si choďte na iné weby. Ja som sa s ním pobavil v trochu inom štýle, než kolegovia z ostatných redakcií. Vyzdvihnúť musím fakt, že je to jedno z mála áut (osobne mi napadá iba Fiat 500), ktoré sa v tejto veľkostnej triede dá tak pekne personalizovať (farby, materiály, poťahy, …). Navyše, výbava, ktorú si môžete do i10-ky dokúpiť, má také široké možnosti, o ktorých sa 500-ke ani nesnívalo! Ten môj mal vyhrievaný volant, sedadlá, držanie v pruhoch, konektivitu na úrovni strednej triedy, navigáciu a mnoho ďalších vychytávok. Za +/- desať až jedenásť tisíc je to veľa muziky za málo peňazí. A to oželiete aj to turbo, ktoré vám v meste či pri dochádzaní vlastne ani nebude chýbať…
