Nápady zrodené v hneve a nenávisti nemajú obvykle dobré karmické parametre, ale nejaká drobná výnimka predsa len musí potvrdzovať pravidlo. Takže začalo to je jedného krásneho dňa, keď kolega Miloš prišiel s víziou, že ho nahnevalo nejaké divné cyklistické združenie, ktoré okupuje pekné cesty a trúsi hnev na motoristov, že im to proste musí oplatiť rovnakou mincou. Našťastie vysvitlo, že jeho akt pomsty neprináša krv a následný pobyt vo väzenských sprchách, ale skončí iba gestom zaťatej pästičky frustrovaného cyklistu, keď okolo neho vypustíme hluk z výfukov.
Možno tento nápad vyzeral v plánovacej fáze detinskejšie, ako je zdravé na zrelých mužov, ale v skutočnosti išlo o reálny roadtrip do našej obľúbenej destinácie Rožňavy, teda primárne o motanie sa na pridružených okreskách, na ktorých sa úplne náhodne-nenáhodne vyskytujú fanúšikovia cyklistiky vo zvýšenom pomere. Ale stále to nič nemení na fakte, že potrebujeme hlučné vozidlá, teda legálne hlučné. V dnešnej prísnej dobe ich až toľko nie je, ale stále je z čoho vyberať.
Po konzultáciách s importérmi sme si vybrali chutnú V8-čku vloženú do BMW M550i xDrive, čím sme položili základný kameň našej vznešenej misie. Nestihli sme sa ani spamätať a už si ju privlastnil Miloš. Pôvodne sľúbený hlučný Abarth (ja si tie varianty zapamätať neviem, je ich viac, ako má Plačková topánok) sa záhadne predal, ale náš automobilový Mišo (máme aj motorkárového) vlastní verziu 595 Competizione (musel som ho požiadať o názov, to sa fakt nedá zapamätať) s nejakým zákerným custom výfukom.
Ja som si zobral to najhlučnejšie, čo sa dá normálne kúpiť, posadil som sa za volant predajného bestselleru Hyundai i30 N Performance, tentokrát vo verzii Fastback, v nádhernej červenej. Legendárne brap brap pri pustení plynu v otáčkach je tu pribalené už v základnej výbave. Hm, cestou nás čaká niekoľko tunelov… V talóne sme mali ešte jedno zásobovacie vozidlo – Škodu Kodiaq RS, ktorého sa rád zhostil ten druhý Mišo. Nejakú silu má aj on, bol predpoklad, že nebude len tak dopočtu.
Prvá časť cesty ani nestojí za slovo, bol to diaľničný presun cez skratky D1-R1-R2. Jediné, čo viem vyzdvihnúť, je len stará známa pravda, že vodiči sú bezohľadní a bez ostychu vám vojdú do rýchleho pruhu a prinútia vás pribrzdiť, teda k činnosti, ktorú by mali urobiť oni vo svojom pruhu. Našťastie, od Hriňovej sa minula rýchlostná cesta i relatívna hustota premávky. Menej egovodičov-menej problémov. A viac hluku.
Základná dilema tkvela v otázke, či si BMW (530 koní) pôjde svoje vlastné sólo, alebo či už takmer legendárne ľudový hot-liftback (275 koní) s ním bude ako tak držať krok. Ostatným sa veľké šance nedávali. Abarth je síce ľahký, ale 180 koní je v tejto spoločnosti málo (inde však až-až) a Kodiaq (240 koní), no, proste je veľký a basta.
Prvá vážna skúška prišla na priesmyku Klenovec, kde sa ukázalo to, čo sme sa báli povedať nahlas. M550i je sakra rýchle niečo, N-ko zase sakra obratné a hravé, na konci sa stále opakoval rovnaký scenár. Keď M-ko trochu ušlo o nejakú tú dĺžku auta, to druhé písmeno ho v prvej technickej pasáži dobehlo a jemne dokonca potlačilo. V tejto fáze sa táto dvojica trochu vzdialila od tej druhej, ale v zásade sa bavíme o výletnom tempe, takže vždy sa to tak zomlelo, že sme išli vlastne všetci pokope.
Ono sa to možno nezdá, ale Kodiaq RS robí 0-100 za 6,9 s, takže na bežnej ceste, kde sa nemôžu konať žiadne preteky, treba dodržiavať nejaké bezpečnostné kritéria, vôbec nebol iba trápny štatista. V prípade Abarthu už dlhodobo vieme, že ten voz je výbušný a je s ním veľká sranda. Po prvom neoficiálnom meraní si mužských predností sme slušne vyhladli a namierili si to na známy Salaš Zbojská.
S plný bruchom (nemýliť si s Bruchom, ktorý je aktuálne veľmi statický) sa síce veľmi hýbať asi nemá, ale tak časový harmonogram nepustil, nakopli sme naše stroje a oživili ospalú prírodu mechanickým soundtrackom. Pôvodný plán, odbočiť z Tisovca na Muráň, nám zhatila prírodná katastrofička, takže cesta tým smerom nebola prejazdná, na druhej strane sa nám otvorila možnosť si to strihnúť cez technický úsek Ratková-Sirk-Turčok.
Osobne som sa na tento úsek veľmi tešil, lebo som vedel, čo nastane. Môj hot-(neviem ani ako ho presne označiť) sa v tejto plejáde pokrútených stupákov cítil ako ryba vo vode, bavorský tank zase ako veľryba na súši. Abarth bol s týmto úsekom okej, český tank to tiež nejako pretrpel. Pri spätnej konzultácii sme sa však všetci zhodli, že táto cestička má svoje čaro, len treba zvoliť dobré náradie. Ja som ho mal najlepšie, musím skromne prehlásiť.
Potom však začalo jemne popŕchať, čo našu milú kompániu trochu spomalilo. Začali sme sa hrať s limitmi vozidla na vode, sem tam nejaký šmyk, sem tam trochu adrenalínu, ale všetko v medziach zákona i zdravia. Musím však povedať, že po príchode do Rožňavy som bol aj rád, že sme odparkovali, cítil som už fyzickú i psychickú únavu, v danom rozpoložení netreba dráždiť kobru bosou nohou. Jediným smutným bodom tejto fázy bolo, že Miloš vlastne nestretol hádam žiadneho cyklistu, čo sa prejavilo na jeho večernom konzumnom (jedlo!) apetíte.
Ach Rožňava. Zaujímavé mesto, zaujímaví ľudia. Bývali sme na Námestí baníkov, čo je špecifické námestie, kde sa to hemží vytunovanými škodovkami a inými vozidlami zo stajne VW groupy. Treba povedať, že mohli sa snažiť ako chceli, Hyundai sa stal razom hlukovým kráľom Rožňavy, zdatne mu sekundoval Abarth. Zákerná pointa tohto víťazstva je, že kým sme ho my dosiahli legálne s visačkou STK approved, tak miestni borci toto o svojich výfukoch rozhodne povedať nemôžu.
Recepčná v hoteli len tak mimochodom spomenula, že na miestnom futbalovom štadióne sa koná akcia, len použila nešťastné a mätúce označenie PRIDE. V súkromí som vlastníkom Mazdy MX-5, takže pri tejto informácii som zdvihol obočie. Snažil som sa presvedčiť osadenstvo, že sa tam musíme pozrieť. Osadenstvo toto vytrvalo odmietalo, nechceli neskôr objaviť svoje podobizne na sociálnych sieťach v danom kontexte.
Neskoro večer dorazil do miestneho lokálu, v ktorom sme debatovali o autách, aj kolega z printu Stop Magazín (v ktorom mimochodom nájdete tzv. prémiu čísla vo forme balíčku tropickej starostlivosti od Avonu) Lukáš na testovačke Ford Puma. On však prišiel až tak neskoro, že sme ho v podniku rýchlo opustili.
Po vlastných raňajkách sme dopriali tekutú vysokooktánovú stravu aj našim mašinkám a vybrali sme sa na Hnilec. Ten Hnilec, na ktorý nedáme dopustiť, náš jazdecký raj. Lenže tentoraz to také ideálne nebolo. Ranná vlhká vozovka vie pekne schladiť nadšenie, ale rovnako sa objavili aj vysnení cyklisti. Takže sme si nezajazdili, ale Miloš mohol zrealizovať svoju brap, brap, brap pomstu. Ako musím uznať, nie je to úplne zlý pocit, byť zlým…
Po tomto zážitku sme sa všetci rozišli vlastnou cestou, chlapi mali svoje individuálne programy, takže dodatočne pripojená Puma sa znovu odpojila, rovnako aj Abarth a Kodiaq. Nevadí, Miloš mal pred sebou ďalšiu pomstu. Využiť silu svojho BMW a zamávať mi z diaľky na rýchlejšom úseku Telgárt-Brezno. Predtým sa však ku mne zasprával veľmi milo, zobral ma na nádherný kus krajiny, priamo do Slovenského raja na lokalitu Stratenská píla. Idylku však narušil kretén na BMW X5, ktorému sa niečo nepáčilo, a tak si v národnom parku uľavil klaksónom. Keby ste tam boli, v našich očiach by ste videli skratku WTF.
Po tejto kontroverznej udalosti sme nasadli do vozidiel a Miloš naozaj zdrhol. Veru, 530 koní a 750 Nm sa jednoducho oklamať nedajú. Lenže, urobil jednu taktickú chybu. Záverečné lúčenie naplánoval v reštaurácii Čierna Ovca pod priesmykom Šturec, z čoho vyplynul ešte jeden prejazd. Na takomto ihrisku to BMW-čku až tak dokonale nesedelo. Záverečných ponaučení by sme z výletu vedeli spraviť veľa. Napríklad, cyklisti sú až príliš neopatrní, vzhľadom na vlastnú zraniteľnosť. Alebo, každý voz z partie, napriek úplne odlišným zameraniam, mal svoje svetlé chvíľky, alebo aspoň také malé wau efekty, keď sme si povedali, toto sme hádam nečakali.
Isto, základná mantra ostáva, pokiaľ ušijete N-ku správnu cestu, tak aj výrazne silnejším vozov vie zavariť. Rovnako, ak silné vozy dostanú priestor na svoje prednosti, tak ho bez váhania využijú. A ani veľké moderné SUV neznamená, že bude pomalé, rovnako ako malé auto, ktoré by ste si dali možno ako ozdobu na tortu pre malého syna, tiež vie byť na správnej ceste zábavne rýchle. Nedá mi inak, iba sa rozlúčiť sprofanovaným gýčom: “Any car can be a race car if you have the balls to race it.”
