TEST Honda Forza – Irány a Balaton (Smer Balaton)!
- Od Laco
Musím sa priznať, že minuloročné skútrovanie mi tak nejak zachutilo. Ten pocit slobody a obratnosti, natoľko rozdielny oproti plechovým automobilom, jednoducho má niečo do seba. Je leto, v lete sa treba kúpať a maďarské more sa ukázalo ako ideálna destinácia na trojdňový výlet. Stará zostava sa teda zišla znovu, len technika sa mierne upravila.
Neziderské jazero sme pred rokom poctili importérskymi kúskami Honda PCX a Honda Forza. Kamarát si aj na základe tejto skúsenosti k motorke BMW F 800 GS Adventure, ktorú už vlastnil, prikúpil aj bielu Hondu Forzu 125 do mesta. Dobrá voľba, čo si budeme klamať. K nej nám importér dodal čiernu (matnú) sestru a cestovateľská zostava bola na svete. Úlohu podporného vozu prevzalo zase vozidlo Kia Cee’d, ale túto plechovku nebudem džentlmensky rozpitvávať, sľubujem.
Samotný Balaton už mám dosť slušne obehaný, je to naša obľúbená rodinná destinácia, pretože sa nachádza iba 150 kilometrov od nášho ”sídla“. Ostatní účastníci však na Balatone neboli, takže som bol zvedavý, ako ho budú vnímať. Na začiatok som im pripravil kultúrny šok. Zohnať ubytovanie na poslednú chvíľu v lete, neďaleko vody, je slušná fuška. Jediný voľný hotel, ktorý spĺňal túto podmienku, bol Hotel Uni v Balatonfüred-e. Ako sme zistili neskôr, ostatné podmienky akosi nie.
Ako sa vlastne môže vôbec volať nejaký hotel UNI (asi zo slova univerzál, čo nikdy neveští nič dobré)? Potom sme si pozreli hodnotenia (ne)spokojných klientov na portáli Google. “You’re better off to sleep on the street”, “The most horrible hotel ever”, “There are A LOT OF HUGE SPIDERS in room 208 where we supposed to stay, so we left AFTER I drived from Croatia all day long. The most unpleasant experience I’ve ever had with a hotel. I have pictures in my Canon DSLR camera, if someone is curious.” Hneď sme si spomenuli na béčkový horor Hostel. Omg. A aby si hotel bol istý, že prídeme, preventívne mi dva dni pred príchodom stiahol z kreditky plnú sumu za ubytovanie. A boli sme v pasci. Určite si tam už jednooký recepčný brúsi na nás nože…
Niečo bude, povedali sme si, veď čo iné sme si mali povedať, istotne to bude zážitok, len iný, aký sme čakali. Aj tak v tomto prípade cesta na Forzách bola cieľom. Tú sme si naplánovali tak, aby sme sa vyhli hlavným ťahom. Predsa len, moje jednostopové skúsenosti sú chabé, tak som nechcel nikomu zavadzať. No teda zavadzať nebolo to pravé slovo, ako som rýchlo zistil, 125-ka dáva 100 km/h na počkanie, boli úseky, kde sa nám za pomoci vetra podarilo vydolovať 125 km/h, teda symbolický odkaz na objem motora.
Do Maďarska sme prechádzali cez hraničný priechod Medveďov, prešli sme povinne mesto Győr a nabrali kurz Pannonhalma, nad ktorým sa týči veľká budova arciopátstva. Zo svojich predošlých výletov som si pamätal, že sú tam dve reštaurácie s výbornou maďarskou kuchyňou. Žiaľ, obidve boli zrušené, do tretej som sa bál vojsť, čo ak prinášam nešťastie gastro zariadeniam? Nakoniec som našiel v sebe odvahu, ale zbytočne, obedoval tam nejaký veľký zájazd, pre nás tam miesto nebolo. Podišli sme o obec ďalej, tam sa zase konal kar, čo je síce smutná udalosť, ale nám priniesla šťastie.
V ďalšej obci Veszprémvarsány sme objavili podnik Korona, kde sme skonzumovali náš najlepší hovädzí perkelt, aký sme doteraz jedli. Čisté mäso, bez balastu, neskutočne mäkké s nokedlami, nám nedáva spávať doteraz. Dávka to bola obrovská, čo sme aj mierne oľutovali, lebo sme sa vybrali ďalej nadmieru hrboľatou cestou.
Musím však povedať, že Forza aj vďaka širším kolesám, ale aj dobre naladenému pruženiu (dá sa nastavovať) a veľmi pevnému šasi zvládala dané nástrahy statočne a z cestovnej rýchlosti sme ani nemuseli ubrať. Táto cesta nás doviedla k zaujímavej kopcovej okreske medzi obcami Bakonykoppány a Pénzesgyőr, ktorú si budem chcieť zopakovať aj na nejakom rýchlejšom automobile. Bolo to príjemné cestné prekvapenie, mala veľa zákrut, miestami dokonca úplne nový asfalt.
Onedlho sme sa dostali do mesta Veszprém, odtiaľ to bolo iba na skok k Balatonu. Univerzálny hotel sme našli v meste rýchlo, nachádza sa pri hlavnej ceste, v tesnej blízkosti plážového života danej lokality. Stará budova panelákového typu sľubovala tepelné peklo, čo aj naplnila. Cez recepciu sme prešli bez tržných zranení, recepčná nám dokonca ochotne zamenila peniaze. Samotná izba nebola vôbec taká zlá, ani “huge spiders” sme nenašli. Záclona síce bola potrhaná, vybavenie bolo 50 rokov staré, ale tak asi lepšie, ako spať v stane. Len to teplo, cez deň sa tam jednoducho nedalo fungovať.
Na druhej strane, ani sme sa tam nechceli zdržiavať, veď pivo a voda na nás čakali dole, pár metrov od hotela. Pivári si na svoje síce neprídu, ale boli sme radi, že už sme na mieste. Dôležitým faktorom bolo, že sme sa necítili dolámaní, Forza naše zadky relatívne slušne rozmaznávala. Ako podotkol kamarát (vlastník BMW GS), vybral si ju práve preto, lebo je to sofistikovaný skúter, s ktorým by si vedel predstaviť prejsť celú Európu.
Po absolvovaní povinnej prehliadky lokality sme zakotvili pre mňa v starej známej reštaurácii Terasz, kde každý deň v lete už 10 rokov hráva naživo “vypalováky” v Maďarsku známa kapela Gemini. Teraz sú to už síce páni, ktorým klope na dvere 80-tka, rozbeh majú pomalší, ale neskôr to celkom slušne roztočili. Tanečné pódiu vždy zaplavia ich rovesníci, ale my sme si prišli aj tak iba vychutnať atmosféru a miestnu čerešňovicu. Vychutnávali sme si ju do záverečnej.
Na druhý deň som zobral osadenstvo do levanduľového kráľovstva, do mestečka Tihany nad jazerom. Je to zmes rozprávkových domčekov z kameňa, miestnej keramickej kultúry a všadeprítomných odkazov na levanduľové polia, ktoré sa nachádzajú všade okolo. Mydlo, pivo, zmrzlina, v miestnych obchodíkoch, všetko bolo fialové. A tu sme narazili na starú dobrú známu výhodu skútrov. Kým automobily nemali kde parkovať, my sme sa všade dopravili až pred obchod či reštauráciu, zložili stroje na vstavané stojany a veselo sme si riešili veci, ktoré sme potrebovali. Bez stresu.
Na obed sme si dopriali guláš a lángoš, trochu sme sa pomotali po okolí, okúpali v Balatone a už sme sa nevedeli dočkať večerného vystúpenia skupiny Gemini, ktorá sa tak trochu stala symbolom nášho pobytu. Na prvý dojem to škrípalo, ale keď sme sa ponorili do tajov regiónu, turisticky sme boli veľmi spokojní.
Na tretí deň sme nakopli skútre na cestu domov, cestu sme si naplánovali cez mesto Ajka, kde sa v roku 2010 udiala ekologická katastrofa. Medzipristátie sme však nechali rovnaké, reštaurácia Korona nám natoľko učarovala, že sme sa tam museli proste vrátiť. A bolo to miesto, kde sme zhodnotili náš trip a naše stroje. Príjemným poznatkom bolo, že nám stačila jedna nádrž (Forza objem nádrže 11,5 l) na celý výlet, za ktorý sme prešli vyše 400 kilometrov s priemernou spotrebou 2,3 l/100 km (pritom sme išli na plný plyn neustále). Na nepohodlie sme sa tiež nemohli sťažovať.
Forza nie je lacná (4 790,- EUR), pri odčítaní necelých 2 000,- by sme sa dostali na cenu modelu PCX, lenže Forza je Forza. Je technologicky i bezpečnostne vyspelejšia, bezkľúčové zapaľovanie (i prístup k príplatkovému kufru) je už len čerešničkou na torte. Myslím si, že ešte nejaký ten výlet s Forzou absolvujeme. Bolo nám spolu dobre, tak prečo nepokračovať v tradícii.
