Je štvrtok a na zvyšok dňa sa mi podarilo uliať z práce. A tak si teda postávam pri umývacích boxoch na začiatku Humenného (od Vranova) zahľadený na červený, ale špinavý Hyundai i30. “Umyť alebo neumyť?” – to je otázka. Po chvíľke váhania schovám pripravenú hrsť drobákov naspäť do peňaženky a s úsmevom si sadnem do auta. Tam vytiahnem mapu, aby som sa porozhliadol, čo pekného môže ponúknuť tento región pre nadšeného šoféra. Môj zrak padol na veľký modrý fľak na strane č. 29. Nebol to zvyšok šmolkovej zmrzliny, ale jedna z našich najväčších priehrad, Veľká Domaša.
Prstom som si ju obkreslil na mape a moje srdénko hneď poskočilo. Okruh okolo Domaše (https://goo.gl/maps/quMQdj81tg82) vyzerá na pekný mix ciest prvej, druhej a samozrejme aj tretej triedy. A keďže som na ďalekom východe, nemal by byť problém ani s hustotou premávky.
Naštartujem teda a ítridsiatka lahodne zavrčí. Po chvíli síce trošku stíchne, ale aj tak si zachová oproti normálnej verzii o niečo výraznejší zvukový prejav. Ako to? Sedím totižto v aute, ktoré sa hrdí označením N line a má byť akousi vstupnou bránou do primárne bledomodrého sveta eN.
V spojitosti s dobrou okreskou to vyzerá ako prísľub zabavne stráveného popoludnia a som veľmi zvedavý, či dokáže odstredené eNko potešiť šoférovu dušu.
Hneď za Humenným odbočím doprava na cestu k hradu Čičva, pod ktorým opustím hlavnú cestu s vyhodenou smerovkou doprava. Nasledujúcich zopár kilometrov sa musím nechcene krotiť, lebo som sa dostal do závesu za policajnou hliadkou, ktorá išla (asi zámerne) strategických +10 nad limitom.
Za dedinou Malá Domaša sa po strhnutí volantu doľava stratím žabenkám zo spätného zrkadla a moja jazda môže pokračovať nerušene ďalej. Cesta najskôr vedie popri vyľudnenom rekreačnom stredisku Dobrá. Nakoľko tu panuje priam postapokaliptický kľud, prikázanú šesťdesiatku beriem s veľkou rezervou. Na moje prekvapenie sú tu však cesty vo veľmi dobrom stave a namiesto nudného slalomu pomedzi výtlky si vychutnávam kvality podvozku.
Jeho prejav môžem s prehľadom označiť ako veľmi dobre vyvážený a so schopnosťou dlho odolávať vrodenej nedotáčavosti. Dovolí vám oprieť sa do neho a v prípade dosiahnutia jeho limitu opúšťa šoférom požadovanú stopu predvídateľne a postupne.
Pri plastike lode na cestnom ostrovčeku opúšťam dovolenkovú zónu a spolu s červeným N-linom sa stratíme z dohľadu na ceste medzi stromami. Nasledujúci úsek cesty č.3630 vedúci cez dedinky Detrík, Matiaška a Remeniny je ako taký malý východniarsky Nurkáč (presnejšie myslím Fuchsröhre) a dokáže v spojení so zbytkami zimného cestárskeho šutru pekne precvičiť vaše vnemy a pozornosť.
Pri moste, ktorým by som sa dostal do Hanušoviec, odbočujem podľa plánu doprava na cestu č.556 smerujúcu do Giraltoviec. Tu by som osobne vyzdvihol úsek medzi Durďošom a Mičakovcami. Je to nádherný kus cesty, ktorý aj napriek občas pokryvkávajucej kvalite asfaltu poteší hádam každého šoféra. Pôsobí veľmi intímnym dojmom, nakoľko zvodidlá a les, ktorý ju z obidvoch strán pevne zvierajú, nenechávajú veľa priestoru na prípadné korekcie.
Športový volant tu držím pevne v rukách. Ten pochádza z plnotučnej verzie eNka a do mojich rúk sadne svojim tvarom doslova ako riť na šerbel. Posielať príkazy prednej náprave síce nemá taký šmrnc ako vo veľkom eNku, ale aj tento setup dokáže svojou odozvou potešiť. Športovú atmosféru ďalej dopĺňa radiaca páka s masívnou guľatou hlavicou a, samozrejme, nemôžeme zabudnúť ani na športové sedačky. Tie, musím sa priznať, ma veľmi pozitívne prekvapili. Na rozdiel od tých, ktoré nájdeme vo verzii N Performance, sú síce vyhotovené z menej ušľachtilých materiálov (látka/alcantara), ale disponujú jednou fičúrkou, kvôli ktorej ich priam milujem. Tou je manuálne nastavenie výšky sedáka, ktoré dovolí spustiť sedadlo o nejaký ten centimeter nižšie oproti ich elektrickej verzii. Tým pádom dostane váš osobný senzor preťaženia (zadok) o pár dôležitých údajov viac a vy sa s autom zžijete o niečo viac.
Z päťpäťšestky sa v Giraltovciach zaradím za kolónu kamiónov smerujúcich po hlavnom ťahu do Poľska. Nakoľko nevidím na koniec tej vlečúcej sa karavány nákladiakov, tých pár kilometrov, ktoré strávim na ceste č.21 zostávam v závese. Beriem to ako lekciu sebaovládania. Vyslobodenie z tejto mizérie príde s gigantickým napisom Tesla a odbočkou na Stropkov.
Opätovne ma privíta cesta č.556, ktorá svojimi dlhými rovinkami prevetrá schopnosti oturbenej jedna štvorky, ktorou je auto osadené. Keď niekto očakáva od tohto motora charakter a elán zbytku eNkovej rodiny, tak ho musím sklamať. Čo však tento fešák ponúka je od 2 tisíc otáčok čistý a plynulý záťah bez zbytočne hluchých miest. Svižná a rezká jazda mu problém nerobí a s dobrým šoférom dokáže potrápiť nejedného silnejšieho protivníka.
Nasledujúca téčková križovatka je mojim posledným navigačným bodom a ja sa tu pustím smerom na 35 kilometrov vzdialený Vranov. Nasledovných 19 kilometrov ubehne neobyčajne rýchlo. Je to dané charakterom cesty, ktorá je tu široká, prehľadná a veľmi veľmi rýchla (žeby Döttinger Höhe). Tiahnuc sa po kopcoch lemujúcich Domašu, ponúka nádherné výhľady na trblietajúcu sa vodnú hladinu a je nádherným zakončením dnešného okruhu.
V Malej Domaši, pri rovnomennej nádrži zaparkujem a posadím sa opodiaľ na zvodidlá. Čo predo mnou vidím, je ešte o niečo viac špinavé auto. V mojich očiach a v spojení s eNkovým bodykitom mu však tá špina neskutočne sedí. Hovorí o tom, že sa nejedná o obyčajný hatch, čakajúci na víkendový výlet do supermarketu, ale že sa s ním naozaj jazdí a prináša svojmu majiteľovi radosť z jazdy. Hoci aj na východniarskej slučke.
